Choď na obsah Choď na menu
 

Kukučka

14. 11. 2008

Kukučka

 

-"Myslíte si, že ja to chcem? Viete koľko  odriekania ma to už stálo? V noci nemôžem spávať  a aj keď sa mi podarí trochu uvoľniť, hneď sa niečo stane. Malý sa prebudí, niečo chce, dostane záchvat a ja som na neho sama... Prosím? Ale veď ja ho mám rada, počujete, a nehovorte mi veci o materstve, ja sama dobre viem, čo mám robiť! Poobede som u Vás...."

Žena si schovala mobilný telefón do kabelky a nervózne si štíhlymi prstami upravila vlasy.Vedľa nej sedel malý, asi 6.ročný chlapček. Bol vkusne oblečený, v rukách stískal autíčko zelenožletej farby. Nehral sa s ním... Hladkal ho ako pri rozlúčke. Stále pozeral na mamu. Jeho malé nožičky sa ani nedotýkali dlážky vlaku, hompáľali sa vo vzduchu ako pierka. Dve maličké a ľahké ľudské pierka. Mal okrúhlu tvár, na pravom líci úzku jazvičku a krátke

hnedé vlásky... Bol trochu zavalitejší a pekne oblečený. Modrý svetrík mu lemovala šatka okolo krku  a nohavice spolu s topánočkami mu tvorili krásny slabo belasý odtieň. Tá žena bola asi pravdepodobne jeho matka. Mala tak 30.rokov s výrazom nepokoja a starostí. Vlasy mala dlhé, stiahnuté nevkusne do gumičky. Obaja sedeli oproti mne v kupé osobného vlaku. Žena nepokojná a strhaná, chlapček s pohľadom do neznáma...

V ten deň som sa neponáhľala, šla som z Bratislavy od gynekológa. S Martinom sa už dlho snažíme o dieťa a ja vidím aký je z toho nešťastný. Miluje deti a ja taktiež. V rukách mám nález...Prečítala som si ho už stokrát a vždy je tam to isté...Akoby som dúfala, že sa tam tie písmenká premiestnia do iného významu. Tie isté slabiky sa mi zhmotňujú do toho istého a krutého výsledku... Martin je v poriadku, to ja... Ja som poznačená. Neplodná....

                    Zrazu sa ozval plač...To maličký vykríkol a kupé sa nalnilo ostrým detským plačom... Prebralo ma to, pretože som sa ponorila v myšlienkach k stretnutiu s Martinom, a  nevedela som si nacvičiť pohľad mojich očí do jeho, aby som sa nerozplakala. Bola som prázdna ako pohár s dierkou na dne... Akoby všetko materstvo zo mňa vyplávalo...

V tom chlapček urobil prudký pohyb a na dlážku sa vysypali pukance... Kotúľali sa všetkými smermi, niektoré dopadali s tichým šepotom ako snehové vločky, iné zostali v chlapčekovom lone. Maličký sa za nimi načahoval s úpenlivou prosbou v očiach.

-"Pozri, čo si urobil, vidíš? Toto nesmieš!Ach už mám toho dosť, nevieš ani pokojne sedieť! Tu máš /vyberala z kabelky lízatko/ papaj, ale neplač, lebo dostaneš po riti, dobre?"-žena vyzerala veľmi nespokojná a  začala zbierať pukance po dlážke... Maličký na ňu pozeral s výrazom viny a strachu. Ani neviem ako som sa zapojila do rozhovoru, možno aj preto, že cesta bola ešte dlhá a chcela som nejako zabiť myšlienky na dnešný deň, na vyšetrenie a význam písmeniek v lekárskej správe...

-"Nemyslím si, že by ste toho malého mali biť, aj keď je to po ručičke"-ohradila som sa na záchranu toho tvorčeka.

-"A čo Vás do toho? To je môj syn, nie Váš!"

-"Deti by sa nemali byť, nech sú akokoľvek zlé, niečo o tom viem, som psychologička, detská myseľ je veľmi vnímavá a citlivá ..."

-"U môjho syna nie je....Veď aj Vy ste žena, aj Vy máte možno syna, či dcéru a možno i Vy viete...Nevidíte, že môj syn je postihnutý?"

-"Vidím, ale čo s tým urobíte, je to už raz tak a Vy sa musíte s tým len zmieriť a vychovávať ho najlepšie ako len viete. Práve preto, že je taký aký je, mu musíte dávať ešte väčšiu lásku a pochopenie...Tieto deti sú veľmi citlivé a od rodičov čakajú, že sa ich ujmú, že ich nebudú biť, ale milovať. Každé dieťa to čaká. Deti sú čisté a Váš syn aj keď je postihnutý vie veľmi dobre rozlišovať medzi dobrom a zlom. Ešte lepšie ako iné deti, pretože u postihnutých  sú vyvinuté lepšie iné zmysly."-to už som sa neovládla a vysypala som to ako niekedy na Vysokej pri skúškach z psychológie...

-"Ale  ja sa k synovi takto nevládzem postaviť, je nad moje sily, som zničená... Manžel utrpel ťažkú nehodu a pred týždňom mi zomrel. Ostali sme len my dvaja... /žena to už nevydržala a tvár jej zamokrili slzy/. Neviem, čo mám robiť. Nemám prácu, a tie úspory čo som mala, padli na chlapcove lieky, nemôžem spávať, nemám nikoho. Čo by ste robili na mojom mieste? Poisťovňa mi nič nepreplatí, pretože nemám ani poistku, chlapec je vážne chorý a ja neviem čo mám s ním robiť, no pozrite sa..."

Chlapec medzitým hľadel do prázdna, hlavičku mal obrátenú na strop a vydával  nezrozumiteľné zvuky. Jeho autíčko mu spadlo pod sedadlo, ale on to nevnímal... Zrazu sa len ručičkami zachytil o matkinu sukňu a pozvracal sa...Celé telo sa mu triaslo, nohy mu vystrelili nahor a celý ostal ležať na sedačke...Prežíval záchvat. Matkine hlasné slová a nervozita ho k tomu priviedli...

Zatiaľ čo žena sa ho snažila utišovať, ja som vybrala servítku a keď som mu utierala tváričku, jeho oči boli odvrátené. Výraz  a mimika bola neľudská. Svaly mal stiahnuté ako pri kŕči a stihol ma ešte kopnúť do pŕs. Na žene som videla jej bezradnosť. Akoby to brala s istým odstupom a návykom, pretože hneď vytiahla z kabelky lieky a podávala ich chlapcovi. Ten ich však nechcel. Metal sa zo strany na stranu a keď uvidel tabletky v matkiných rukách, z úst sa mu vydrali stony a krik...V mysli som si preberala, prečo vlastne pomáham tejto žene? Môžem odísť a sadnúť si na iné miesto a tváriť sa, že sa nič nedeje? Nedalo sa. Svedomie ma nepustilo.

Vtedy už vlak pomaly spomaľoval až nakoniec stíchol. Vystupovali sme na rovnakej stanici. Až teraz som si uvedomila ako rýchlo nám prešiel čas. Bola som doma.Vystúpili sme a chlapčeka usadili na lavičke v čakárni...Vyzeral lepšie. V jeho bledej tvári bola usadená nevinnosť. Trochu sa upokojil a na lavičke zaspal.

-"Viete nemuseli ste mi pomáhať, a nemusíte ani teraz, ja viem, čo mám robiť a už to dlho nepotrvá, cez mesto by to nemalo byť dlho a už nás i čakajú....".

-"A kde Vás čakajú?"- spýtala som sa trochu zvedavo a napravovala som si šaty.

-"V Ústave.....tam chcem ísť. Práve som telefonovala s primárom kliniky, ani to nie je drahé a vraj sa o neho postarajú, lepšie ako ja, pretože ja som ako matka zlyhala.Chcela som mu poskytnúť domov, lásku, nežnosť a čo? Nemôžem? Nie môžem, ale ja to nedokážem pani, viete? Nedokážem....Môj muž je mŕtvy, jeho teraz potrebujem, aby mi dal silu, a kto mi ju dá? Vy? Syn? Veď on ani nevie o svete..."-zúfalo si sadla na lavičku a utierala si tvár premočenou vreckovkou.

-"Nemyslím si, že je dobré ho dať do Ústavu, veď váš syn je to posledné, čo Vám ešte zostalo, keď si ho dáte preč, kvôli komu potom chcete žiť, a potom si už nikdy nedokážete, že ste boli dobrá matka, keď odvrhnete vlastné dieťa. On Vás potrebuje, aj keď je chorý, ale on si tento svet nevybral, jeho život závisí len a len od Vás, tak musíte o neho bojovať. Neviem, ale ja si myslím, že Ústav nič nevyrieši..."

-"Aspoň bude o neho postarané a mne sa uľaví..."

-"Vám sa uľaví keď dáte vlastného syna do Ústavu? Ako sa Vám môže uľaviť? Áno, bude o neho postarané, ale čo mu ostane potom? Keď sa ráno prebudí a bude chcieť Vás, či jeho hračku a namiesto neho k nemu príde sestrička a dá mu injekciu na ukľudnenie, čo si pomyslí? Nebude si myslieť už nič, pretože sa zblázni...."

-"Milá moja, nevidíte, on už je blázon, je mentálne postihnutý, preboha živého!"-rozkričala sa na mňa žena a malý sa hneď prebudil a zase začal plakať.

 -"Prečo kričíte? Váš syn potrebuje teraz pokoj, lásku , a nie krik a zlobu... Je to Váš syn, je z Vás, porodila ste ho a patrí Vám, je to Váš život, odkaz, krv... Nevidíte, čaká od Vás pomoc, potrebuje Vás a Vy sa ho len tak zrieknete? Každé dieťa potrebuje matku. A matka je na to, aby sa starala a milovala svoje dieťa rovnako ako i Váš manžel... Iste by nesúhlasil s Vaším návrhom dať ho  do Ústavu ..."

-"Nespomínajte môjho muža! Nič o ňom neviete, on si to tiež želal, lenže ja som bola proti. On sa s tým nevedel zmieriť, že je taký. Chcel silného syna a narodil sa nám chorý chlapec. Už pred pôrodom sme vedeli ako na tom bude, ale nešla som na potrat. Nechali sme si ho, aj keď sme vedeli aký bude. Tak ma neodsudzujete! Ktorá žena by šla na potrat? Ktorá by to urobila, ktorá?!"

-"A ktorá žena by zámerne dala svoje dieťa do Ústavu, ktorá?..."-prerušila som ju v rozhorčení.

Zavládlo ticho...V čakárni nebolo nikoho a pochybujem, že by tam i niekto ostal po našich výmenách názorov... Chlapec zase zaspal. Možno už bol zvyknutý na krik jeho matky, tak sa nebudil... Hruď sa mu dvíhala a tvár mal teraz pokojnú...

Aký je ten svet nespravodlivý...Tá ktorá môže mať dieťa, a má ho, nechce ho a ide ho zahodiť ako smeti. A ja, ktorá s Martinom túži po dieťati ho nemôže mať a ešte dávam i rozumy tejto nešťastnici.

      Je to ako na pohrebe keď všetci plačú, že nemohli uživiť dieťa, tak ho zaklincujú do rakvy a tvária sa, že už nič nemohli urobiť...A krik dieťaťa a buchot z rakvy stále silnie... Ale nikto ho nechce počuť.Všetci ešte viac a hlasnejšie plačú, len aby ho nepočuli.  Zakopať, tak bude lepšie...Táto žene už mala lopatu v rukách i srdci.

-"Snáď Vám to Boh raz odpustí"-povedala som žene a pomaly vstala z lavičky. vyšla som z čakárne a otvorila  dvere. Ovial ma sladký vzduch...Ten vzduch bol plný plaču, detského, nevinného. Poznačeného plaču. Z mrakov sa lial plač....Bol stále silnejší a väčší...Odchádzala som s vedomím, že tento deň je dňom krivdy. Najväčšej krivdy z krívd. Krivdy matky nad dieťatom. Veď matka a dieťa predsa patria spolu. Rovnako ako všetko čo sa ešte dá milovať.

Zašla som za roh a tvár mi stisol bolestný kŕč. Už som neovládla svoje pocity. Nikto to nemôže pochopiť ako sa veľmi trápia tí, ktorí sú vystavení takejto skúške. Ani ja som sa to nesnažila chápať. Tá žena však zlyhala. Zlyhala ako matka, ktorá poslušne hodí hrudku zeme na rakvu svojho dieťaťa, keď ono sa tam ešte hýbe a  žije!

Spod očí sa mi lial zjazvený pot... Spotené slzy od nespravodlivosti a nemohúcna. Kto môže napraviť najväčšiu krivdu odlúčenia? V mojom tele sa už nikdy nezrodí nový život a pred chvíľou ho niekto iný zahodil. Niekto iný mu povedal nie... Svet je hmlistý kontrast.

Bože! Ako môžeš byť, a nevidieť túto nespravodlivosť? Ako môžeš stvoriť takýchto ľudí?

Chcela som už byť pri Martinovi a objať ho. Vyplakať sa mu na hrudi a požiadať o prepáčenie, že si vzal neplodnú a bezcennú ženu...

-"Nie, láska, nie si bezcenná, a nie si ani neplodná."-povedal mi Martin a pozrel sa mi do očí.-Tá žena bola bezcenná, keď zahodila svoju jedinú šancu na život, aj keď poznačený. Ty si silná a hrdá žena, a aj keď sa v Tebe nezrodí už nikdy život, práve si sa jeden snažila zachrániť. Si plodná Tvojou láskou a pochopením. Bezcenná a neplodná je ona, rovnako ako jej čin. Ja neviem, ako by sme to zvládali, keby sa nám narodilo postihnuté dieťa, ale jedno viem iste. Ani ja, ani Ty by sme sa k tomu nepostavili tak ako ona. Muselo sa Ti to stať práve v ten deň, keď si mala výsledok od lekára? Bol to osud... Mne nevadí, že nemôžeš mať dieťa, ja Ťa milujem takú aká si a musíme byť silní. Veď si môžeme adoptovať..." -vtedy si ma pohladil po tvári a ja som sa cítila pri Tebe bezpečne a  plno.V modlitbách som ďakovala Bohu za Teba.

-"Vidíš Martin, niekto dáva do Ústavu, a niekto zase z neho berie... Je to ako s kukučkou. Aj tá dáva na výchovu svoje dieťa iným..."-vzdychla som si a s plačom som ho pobozkala.

-"Ale tá aspoň žerie húsenice..."-Povedal Martin cez úsmev a počula som ako jeho slzy dopadli s tichým šumom na dlážku...

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.