Choď na obsah Choď na menu
 

Sám medzi ľuďmi- Moja úplne prvá poviedka, stará asi osem rokov... :)-

14. 11. 2008

Sám medzi ľuďmi

 

                                  Príbeh začal takmer nijako... Jedného rána vstal jeden človek, pozabudol sa v svojom sne a takmer  kričal od spomienok, ktoré ho ťažili na duši, jednoducho to nemohol už ďalej zniesť, tak vstal zo sna do všeobecného sveta. Nejavil sa mu ale taký, aký bol pred jeho spánkom. Bol iný, jednofarebný, kde maliari museli veľmi šetriť, vzhľadom na jeho plochu, pretože bol väčší, než pred spánkom, ale ... prázdnejší. Preklínal sám seba, že si nevysníval iný svet, ale nemohol. Nemohol si ublížiť, na to sa mal priveľmi rád. Tak sa iba pozviechal, upravil si šticu okolo uší, nasadil klobúk /predtým si samozrejme vyleštil svoje topánky, čo získal za polovičnú cenu od jedného známeho, pretože boli kradnuté.../ poomietal si smietky zo saka a vyšiel do jednofarebnosti , okolostojacej hmoty.Zarazil sa, pretože čakal niečo iné, zmenu. Zmenu s ľudmi, so vzduchom, s výfukmi  z áut i so škriekaním mačiek na strechách.Ale, všetko bolo také isté, vždy je to také isté, až neskoršie človeku odtiahnu oponu a uvidí smetie na hromadách ľudského rozumu. Veď v jeho sne to bolo iné, iné, iné- mnohofarebné. Očakával opak. Vždy očakával opak, bál sa úspechu a zmeny. Ľudia boli vľúdni a priateľskí. Všetko je postarom- pomyslel si a náhlil sa cez prechod a pritom čítal noviny z  minulého roka... Uvedomil si to, až keď narazil na svoju obľúbenú rubriku- Čierna kronika. Bol tam jeho švagor, ktorý sa zabil pre leteckom nešťastí. Ani vtedy neplakal. Veď muži nemajú plakať, no nie? Samozrejme, je to absurdné, načo by plakal, keď ho nemal rád. Švagor mu znásilnil dcéru, bol to veľký sukničkár, ale dobre mu tak, nech si pekne vonia fialky zospodu, aspoň uvidí korienky prv ako ostatní... Ale ako tak šiel po tom prechode a čítal minuloročné noviny, zastavil sa uprostred a pri hrozitnom hučaní klaksónov od áut, ktoré stláčali neduživí šoféri náhliaci sa od seba... zradostnel. Áno, z očí mu iskrili vodopády nadšenia, pritom sa mal tak rád, že začal plakať... Ale veď muži neplačú... Kašlať na predsavzatia - veď mám dôvod. Uvedomil si, že zastal v čase, v čase minulo, kde boli hriechy budúcnosti ešte zárodkami a šťastie len začínajúcou ozvenou. Rýchlo, bude treba vybaviť mnoho vecí - hútal a stále sa škrabal za ľavým uchom. To mal od detstva, bol tam ranený, keď hral s chlapcami šach a spolužiak hom škrabol  kráľovnou za ľavé ucho - nevedel prehrávať hlupák akýsi...Veď sa dá toľko zachrániť - premýšľal a rýchlo bežal po schodoch do svojej kancelárie. Otvoril si so sebavedomím dvere a pozdravil sekretárku, čo nedávno prijal, nevedela zhola nič, ale aspoň bola celkom pekná - to mu stačilo. Ale ona na pozdrav neodpovedala, zostala ticho. Až potom sa mu zazdalo, že je tu ozaj niečo zvláštne, všetci rozprávali, na ulici, pri  kupovaní  minuloročných novín, dokonca i vodiči, čo naňho trúbili, keď stál na prechode, ... ale len šumeli!!! Nerozumel im, aj  keby sa akokoľvek snažil, i keby sa poškrabol za ľavé ucho, kde mal ranu od detstva, nemal šancu na výhru sluchu od iných. Zmena! A on sa tak bál zmeny. Skúšal volať svojej žene do práce, však rachot strojov v závode počul viacej ako jej hlas. I ona šumela. Ako voda ženúca sa korytom. Zrazu si uvedomil, že niekde je chyba. Buď sa má zmeniť on, alebo šumiaci ľudia. Kde ale hľadať odpoveď? Na veštenie neveril, vždy ho stará cigánka okabátila o pol platu a i tak z jej proroctiev nikdy nič nemal, vždy podvádzala, ale on k nej stále chodieval, i keď vedel, že ho klame. Bol závislý na jej klamstvách až tak , že jej uveril... Nie tam, nie - hundral si potichu a ostro premýšľal. Treba skúsiť v meste, možno tam nájde niektorého, čo nešumí a bude mu  môcť povedať o svojich problémoch a trápeniach, veď viac hláv, viac rozumu... Ale i viac hlúpych otázok. Vyšiel von a tam už bol taký hrozný šum, ako  keď roje včiel opeľujú strom a schválne ešte viac šumia, aby ich bolo počuť, že robia ešte viac. Nahmatal si vo vrecku vatu a vsunul si ju do uší. Potom si však uvedomil, že čo ak niekto bude normálny a on to nebude počuť, čo ak niekde bude človek medzi ľudmi... Radšej si vytiahol vatu z uší a s odporom sa pozrel... budem si  musieť vyčistiť uši, dodal a rýchle zahodil kúsky špinavej vaty na ešte špinavšiu dlážku  mesta. Zazrel jednu ženu ako sa usiluje utíšiť svoje dieťatko v kočíku. Ona ho bila, vskutku sa k nemu sklonila a udierala ho prstami po tváričke, aby už toľko nešumelo. Neskutočný výjav, pomyslel si a chcel sa spýtať ženy, prečo to malé tak bije, veď je to batoľa! Tvár ženy sa premenila na tvár olúpaného svedomia, keď vás niečo ťaží, a nechcete to zo seba vypovedať. Bola čierna, ústa pokrivené a vo vlasoch  kúsky popola. Všetci sa tak začali  meniť. Všetci! Kde som  to, do akého sna som bol teraz pridelený, do akej dimenzie, som v praveku rozumu ??? Otázky nenachádzali odpovede a on cítil, že zošalie. Bol sám medzi ľuďmi. On, ktorý sa celý život snažil zachovávať cnosti, radšej stokrát opravil ako raz zničil, on, ktorý nechcel veľa... Sadol si na lavičku v parku, kde tak rád chodil so svojou ženou a začal premýšľať. Premýšľal rád, vždy si aspoň niečo vymyslel sám pre seba aby sa tým utešil. I  keď to bola hlúposť, ale pochádzala z premýšľania, to ho tešilo. Zrazu si uvedomil, že on... nešumí. Je iný? Prečo on nie je taký ako sú tí ostatní?! Ťažilo ho to, ale bol  i rád. Vždy pozerával filmy, kde sa jeden človek pokúšal zachrániť celý svet a bravúrne sa mu to vždy vydarí. Ale, ozaj, nie je toto film? Skúšal cez vychádzajúce slnce hľadať kamery a rozvášneného režiséra, ktorý na každého pokrikuje a z hlavy mu vybuchujú atómy záchvatu. Ale nik tam nebol. Odrazu si k nemu prisadol človek. Bol starý, na tvári  mal jazvy, a celú plochu jeho hlavy zaberala koža zvráskavená ako kôra starého stromu. Nohy sa mu skoro vláčili po zemi, keď k nemu prichádzal a ruky sa hojdali  mimo tela. Páchol starobou a cigaretami. Vlasy mal biele, len na okrajoch hlavy mal trochu zafarbené, asi lacná farba - pomyslel si. Nevravel nič. Svoju paličku si položil vedľa a tupo hľadel do tváre ničomnosti. Zívol - akiste bol buď unavený, zle sedel, alebo sa nudil... Bol unavený, iste cítil ako ho opúšťajú škriatkovia života, ktorí  mu podkurovali jeho srdce a teraz im prišli zásoby uhlia. Potreboval dobiť, lebo rýchle zhasne. Starký už bol v apatii, v pocite skľúčenosti, a nemohol sa už ďaľej posúvať inam. Lavička bola jeho smrteľná posteľ. Vedel to. Vedel to i ten nešumici, v saku a klobúku, ktorý si ho obzeral a uvažoval, že je tu predsa toľko lavičiek a ten starký si prisadol akurát k nemu. Prečo? Vždy sa snažil nájsť dôvod i za iných. To mu uberalo síl, ale vyzdvihovalo ho vyššie. Naučil sa tak porozumieť druhým a ľahšie ich spoznať. Zrazu sa starký pomrvil a zavzdychal. Odev sa mu nadvihol ako keby bola víchrica, ale naokolo bol pokoj, len vánok sa hral s listami na stromoch. Zmraštil tvár starú ako tá kôra zo starého stromu a pomaly dýchal. Jeho dych nebol šum, bol to normálny dych človeka. Odrazu sa zakolísal ako pri strate rovnováhy a pomaly sa obzeral vôkol seba. Uvidel toho v klobúku ako sa na neho díva, ale nepovedal nič, len sa usmial. Oči sa mu zúžili a bolo vidieť, že ráta svoje sekundy. Odrazu sa pozrel do výšky, kde  majú vtáci svoje hniezda a prudko vydýchol. Skrčil sa a rukami sa podoprel, aby nespadol. Tvárou sa takmer dotýkal zeme a nohy mu prezrádzali jeho chaos. Trepotali sa a smiali sa mu, jeho utrpeniu. Odrazu sa premenil na vtáka. Normálneho malého vtáčika, ktorý  musí zbierať húsenice pre svoje mladé.Ten v klobúku sa hodnú chvíľu pozeral do miest, kde sedel ten vtáčik, a nevidel nič, len toho okrídleného tvorčeka, ktorý sa na neho uprene díval jeho maličkými očkami. Odletel. Vyšiel zo svojho života a našiel slobodu. Slobodu, ktorá sa mu ťažila hľadať počas jeho ľudského hľadania. Bol odoprený sám sebe a ten starec to vedel. Mohol si za to, ale nepriznal si to. Až na tej lavičke pred zrakmi toho v klobúku si povedal -Áno- a dokázal to. Dokázal zmeniť svoju dušu v jej podstatu, vypustil ju z klietky a vyšla na konár stromu. Sedel na ňom vtáčik-starec s perím, ktoré už nepáchlo starobou a cigaretami, ale vzduchom. Vzduchom, ktorý sám tak často dýchal, ale o tom nevedel. Teraz  mu ten vzduch pripadal nenahraditelný... Prečo... Pretože ho potreboval aj  k lietaniu! Ten v klobúku si odrazu všimol  i  mnoho iných ľudí ako sa schúlili  k zemi a ruky sa im triasli, vypovedali sami sebe službu a chystali sa samých prepustiť. Nebáli sa straty zamestnania, veď budú slobodní. Uvedomili si to však až  na ich konci, keď sa zmenili na zvieratá. Na psov, mačky, myši, jelene, orlov, zajacov, levov, býkov, antilopy... Ten v klobúku sa márne pokúšal zistiť príčinu, hľadal ju, ale nemohol ju nájsť. Otázky ostali bez odpovedí a ťažili ho. Snažil sa myslieť i za iných, ale už nemusel. Iní to už nepotrebovali. Našli seba až na konci ich života. Zdvihol sa z lavičky a zamieril k lesu, ktorý bol hneď za mestom a vždy tam rád chodieval. Poskytoval  mu úkryt, lepšiu ochranu, menej sa bál ako v  meste. Mal pocit, že mu tu nič nehrozí, že tu nemôže nikdy zomrieť! Rozprával sa s trávou, ako na ňu niekto neobratne stupil a polámal jej končeky stebielok i so stromami, ktoré nemohli dýchať zo smogu z  mesta.Vstúpil do vody, umyl si ruky od potu a šumu iných ľudí a zastavil sa s vodou v dialógu. Rozpovedal jej o tom, čo uvidel a ona povedala- Tu pozri ako sa vylievam zo svojho koryta, vidíš? To plačem... plačem nad šťastím tích ľudí, ktorí sa premenili, plačem a teším sa, že ostanem znova s nimi v jednom pute. Ten v klobúku tomu veľmi nerozumel a voda to z jeho tváre vyčítala. Skúsila to teraz inou cestou. - Pred mnohými vekmi keď môj brat oceán a matka rieka, oslavovali ľudskú dôstojnosť som sa narodila zo zeme, z tej na ktorú teraz každý šliape a opľúva ju. Z Vašej  Matky. Začala som vnímať chod vesmíru a zaspala som v sne o šťastí, porozumela som iným vodám, aj dažďovej vode, ktorá sa rinula z  mrákav,  pri búrkach. Vtedy sa toto nestávalo, ľudia v pokoji dožili a umierali v pôvodnej podobe. Pretože ich nič neťažilo, žili tak ako chceli, a neboli nútení myslieť inak. Boli pokojní v mysli ako kvet orgovánu, keď sa k nemu privonia, takí boli. Boli voňaví ako kvety. Zvieratá sú verné, slobodné a preto im  to človek závidel, nestrpel aby boli niečo viac ako on a začal ich vlastniť a krotiť. Tím ich oberal o ich slobodu a prvotné vlastnosti. Stávali sa zatupené a hlúpe. Tieto vlastnosti sa časom naučil i človek, poznal príčinu, ale nevedel sa jej striasť a tak s ňou žil nadaľej. Však vo svojom vnútri ho to bolelo, ale nemal síl sa oslobodiť a byť taký ako boli iní ľudia v iných časoch. Voňaví! Voniaci ako kvet, nedokázal sa tešiť z rozkvitnutého kvetu, radšej ho podupal nohou, akoby mal uznať jeho krásu! Zvieratá mali tieto vlastnosti stále, i  keď si ich skrotil, stratili slobodu, ale zostali verné. Sebe i iným. To človek nedokázal. Podvádzal dokonca i seba, nieto iných! Preto si videl  môj poslucháč, ako sa menili v zvieratá. Pretože až  na konci svojho klamného života sa odvážili priznať si, že žili zle. Inak ako mali. Inak ako mohli. Chceli sa stať zvieratmi, chceli  mať slobodnú dušu. A pozri, koľko je teraz  v lese zvierat! Veľa a všetky sú spokojné. Nešumia, ale prihovárajú sa očami, čo je viac akokeby rozprávali ľudskými hlasmi. Rozumieš, Ty v klobúku? Preto sa to stalo!

Muž v klobúku sa rozplakal a osolil vodu ako polievku, ktorú chce každý piť, nekonečnú polievku, ktorá dá vždy viacej stravy ako iné jedlo. Uvedomil si, že on sa nepotrebuje premeniť, on nie. Rozumel reči lesa, riek, vtákov, nepotreboval sa teda meniť a nájsť slobodu, on to nechcel, bol Človekom Ľudí, a nechcel byť viac. Zastavil sa a rozpoznal v sebe človeka, ...samého medzi ľuďmi.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

silné...

(divoška, 27. 11. 2008 7:14)

nemám slov