Choď na obsah Choď na menu
 

Monodráma

30. 9. 2009

Monodráma.

 

Cez okenice milostne prúdi vzduch. Je bláznovstvo uvažovať, či dovnútra, či von. Spočiatku som mal tajomstvá. Sám pred sebou. Ono, hovorí sa, nie je to až také zlé, či veď si zvykneš, alebo, to spraví čas. Lenže neviem kto a čo to hovorí. Stolička je opretá o stenu. Jediná. Asi tak šesť krokov dopredu a desať do strán, tu bývam. Je to asi veľká cela. Jediné spojítko so životom je malé okienko na dverách, cez ktoré mi nielenže prislúcha počuť život, ale ho aj cítiť. Nepočul som o tom, že by cely mali okenice. Neviem, kto je vonku, čia ruka mi podáva jedlo, ba zazdalo sa mi, že má na prste obrúčku. Steny omietnuté  vlhkou hmotou, svetlo bojuje s prítmím v miestnosti a v mojich očiach pohasína. Vzniká šero. Stolička milenecky opretá o stenu na ktorej vyrývam operadlom dva menšie zárezy. Je tu vlhko, preto stena povoľuje. Všetko vidím tak plasticky. Obrysovo. Jedno okno, stolička, diera, čo sa má podobať na záchod a voda vo vedre bez uška. Zaspávam s pocitom o zastavenie vlastného srdca. Určite sa to dá dokázať, stačí len trocha cviku, čo nepopieram, že nemám, trocha pevnej vôle, čo iné mi už ostáva a veľa času, toho mám tak, že cítim ako mi uniká z uší i ľavej nosnej dierky, odtiaľ najviac. Ono, sny sú vykúpením. Predtucha smrti je horšia ako smrť samotná. Lenže ja nezomieram, hnijem zvnútra, pekne od koreňov, do kostí. Vraj ak sa stratí pojem o čase, stratí sa všetko.

Počul som o človeku väznenom v podobnej cele ako ja. Aj on mal iba stoličku a zívajúcu dieru v podlahe. Seba nemal. Raz ho pozorovali v stave jemu vlastného šialenstva. Hádzal sa o zem, búchal päsťami o stenu, keď sa mu oči dotkli stoličky. Prestal. Vstal zo zeme a rukami pred sebou sa blížil k jedinému kusu nábytku, k jedinému spojítku, reálnemu, hmatateľnému, vyrobenému. Tak sa blížil, pomaly, s leskom v očiach. Keď ju nakoniec chytil, treskol ju o stenu až z nej zostala len jedna noha, ostatné sa oddelilo ako práchnina. Časť stoličky sa odlomila tak, že ostal jeden hrot z tej strany, kde sa napájala na sedadlo. Ešte predtým ako sa ním prebodol, spieval.

I ja tu jednu takú mám. Ale na to, aby som urobil čokoľvek podobné, či priam totožné ako predchodca sa potrebujem ešte trochu zblázniť, mať viac lesku a hlavne viac krívd, viac času a predtuchy. Nikto nie je nevinný, len to treba dokázať.

Každá tragédia sa odohráva v láske. Milujem ju. Celú, dopodrobna ovešanú mojím dychom, reťazami krás a lupeňového rastu jej mihalníc, zreničiek sýtozelenej farby do akých sa vnáram nebadane, či so zreteľnou snahou. Vždy pod odkvap, tam jej nechávam kvety, stojím pod jej oknami dlhé hodiny, bozkávaný daždom, utíšený slnkom, spájam  s ňou verše objatia, nastavujem ... Už nič. Trepem prázdne vety. Nemá rada básnikov, vraj sú prílišnými fantastmi. Ktovie ako som sa jej vlastne javím. Jej mocenská posadnutosť zakrýva každé zrnko ľudskosti pištiacej, búšiacej, potiacej sa po tisíc a jednej kvapkách stekajúcich do pripravenej škrupinky absurdity. Je veľa žien a každá sa násobí daľšou tisíckou, tak si vyber! Nie, ja chcem túto. A opýtal si sa jej, či chce aj ona Teba? A načo, veď vycíti...

Láska je matkou tragédií. Ako môže niekto dopustiť taký protipól? Milovať v bolesti. Plakať od šťastia, či tancovať tanec smrti? Vari podstata človeka nie je v blízkosti, pachu, dychu hľadania, sliedenia, čuchania za pravdou či už dobrou, či čiernou, ale stále je to pravda, či nie? Kde väzí všetka tá nesmrteľná pretvárka života smiechu cez slzy? V láske. Premýšľam o nej, zaplavený posteľou. Pozriem z okna. Obloha, roztrhnutá na dvoje, šepká stále rovnako daždivo. Dnes sa chcem podobať na vodu a ako večný stalagnit  čakať na striebrenku  svetla jej pohľadu. Občas mi to vyjde...

Možno dve zimy chodím pod jej balkón, čakám, myslím, snáď sa zľutuje, zamiluje sa do mňa už len z ľútosti či rutiny. Môže sa človek dva roky neusmiať? Môžem ju nenávidieť, keď si našla toho muža. Ako sa len volá? Nie, meno nie je podstatné, je to iba ťarcha písiem. Nenávidieť z prirodzenosti je iné ako milovať z donútenia.

Auto rozkrojilo mláku na chodníku. Akoby toho nebolo málo, vstúpi do nej noha nesúca telo a telo nesúce hlavu. Vyplazí sa do tmy a klopkajúcimi krokmi zamieri k dverám jej domu. Je to ona. Na priedomí akýsi človek. Kľačí. Vlasy olizované strachom sa pritisli k hlave. Zdvíha pohľad k nej a práve teraz nastaví ruky. Vzpína ich ako pri modlení. Jej to imponuje. Nie je prekvapená. Akoby to čakala, podíde bližšie až tesne k nemu. V susedstve sa pária mačky, kdesi sa zapol alarm na aute. Tri domy odtiaľ na priedomí sa ktosi s niekým objíma. Na prechádzajúce autá  sa lepí voda včerajška. A on stále kľačí a niečo jej šepká. Odrazu sa k nemu postaví bokom a silno neznámeho kopne nezvyčajne vytrénovaným pohybom do tváre. Jeho telo narazí o zábradlie a udrie si hlavu. Oceľ zazvoní. A ona čaká. Začína sa k nej plaziť nechávajúc za sebou svoju hrdosť. Vtom priamo pri nej ju objíme vôkol nôh a zajakavo plače. A ja  odchádzam s otáznikmi v hlave, prenasledovaný smiechom detí  z druhej strany ulice.

Tak na čo sa hráš? Poď už so mnou a drž mi ruku. Takto. Vidím, si pri mne. Nemôžeš sa dočkať. Aj Ty to tak veľmi chceš ako ja, kráska? Nehovor nič, už tým, že Ťa vidím, mi to dávaš najavo. Začneme. Ľavou rukou si nahmataj srdce, presne tam trochu vľavo na hrudi a malo by biť. Ak sa tam čokoľvek trasie, je to iste ono a nič viacej. Držíš? Nie, hlupáčik môj, takto, musíš vyššie, tu predsa nič nemôžeš cítiť.Do pravej ruky si predtým ako to uchopíš,  ešte niečo zaželaj. Najlepšie sa mi javí, nejaké vianočné prianie, to sa zvykne niekedy splniť. Že som sarkastický? Vysrať sa na sarkazmus, ide sa žiť! Máš? Priala si si? Dobre, ešte sa napi vody, je vraj nebezpečné umrieť bez slín. Cítiš ten dych čepele? Že vraj sa vyjadrujem ironicky? A že prečo samé otázniky? Lebo Ťa ľúbim a ten, kto ľúbi, sa aj pýta. Tak ideme už?  Aha, vezmi do ruky tento malý nožíček a jediná Tvoja úloha bude si tento pekný nástroj pichnúť pekne zostra do srdca a aby si cítila ako Ti pomaly zhasína tep, ja Ti tvoju ľavú ruku priviažem na hruď a pravou dokončíš dielko. To aby si cítila.Tak poď, je to blízko. Zober ten nožík, prosím. Výborne, tak pomaly, neboj sa, vraj najhoršie je začať, potom to už ide jedna radosť. Musíš sa zhlboka nadýchnuť a ... och bože, nie tak rýchlo! Ty si sa musela veľmi nenávidieť! Chcem sa zobudiť!

Sny vraj majú akési prorocké nádychy. Rýchle sa obliecť a ísť pod odkvap. A kvety, najlepšie čerstvé gladioly. Tie miluje. Zablúdené nočné svetlá rýchlo podliehajú skaze. Ranný chlad všetko zaklial do letargie. Para vystupuje z úst aj chodníkov. Tam, kdesi nad nami sa zráža, ale to vidia len vtáky. Vietor sa mi hrá s vlasmi zo strany  do boku a ja si každú chvíľu stúpim na rozviazanú šnúrku ľavej topánky. Siedmy gombík zvrchu nemám zase zapnutý, golier mi trčí von, prefukuje mi na nohy. Narýchlo pozerám do najbližšieho výkladu, aby som sa upravil. Pohni sa, nezmeškaj ju. Vieš aká je presná. Hotovo. Vlasy v poriadku, okuliare na svojom mieste, golier zastrčený, gombíky zapnuté, môžeme ísť. Dať sa do pohybu. Od tohto miesta ešte dve ulice, potom mäsiarstvo na rohu, križovatka, reklamný bilboard, trafika, zase križovatka a hotovo. Odkvap. A ona. Tu nechať kvety a pozerať sa.

Dom s guľatým oknom na povale, zarastený noblesným latočkovým plotom.Už vychádza. Má na sebe veľký asi líščí kožuch, strieborno ryšavej farby, kroky sa jej jemne dotýkajú sparenej zeme. V mäkkých topánkach s predlženou špičkou to prsty iste nezabolí. Kabelka zjavne z pravej kože na dlhom ramienku zakončeným pásikavým lemovaním. Nie na zips, ale na gombíky a pekne zhora. Na boku pár prídavných vreciek.  To všetko lepkavo sadne ku kožuchu. Tvár dokonalá. Presná, celostná, ani znak nelojality. Takto sa Boh pohral iba s ňou. Vytvoril ju, keď mal dobrý deň. Trochu predlžená riasenka nad očami, ešte zvýrazňuje jej pohľad. Ako mačka. Uhrančivý. Ústa malé a v kútiku dym. Tvár maskovaná púdrom a slovami nedokončených viet. Vlasy nevidím. Len viem, že ich má. Schované v širokom klobúku. Vejárovité. Občas, keď sa slnko roztaví, vyplnia jej ramená. Klobúk. Začína sa tak na dve dlane od jej čela a končí aj zo štyri za hlavou. Ako toreador. Držanie tela svojské. Hovorí. Pozri, kto som. Viem, čo chcem a dokážem to. Áno urobím z Teba môjho otroka. Budeš sa mi vždy snažiť čo najrýchlejšie zaniesť tých pár kvetných mrcín pod odkvap. Potrebujem takú pozorosť, Ty mi preukážeš úctu, ja Ti podržím ruku na Tvojom srdci. A muž vedľa nej. Pôsobí kontrastne. Strapatá hlava, krútiaca sa proti zemskej osi a opona vlasov ho robí beztvárnym. Farbu netreba opisovať. Len jeho postava. Asketická, zahnutá, pavúčia. Vyšúchaný smoking, najviac podobný tým z povál, váľajúcich sa v truhliciach po starých rodičoch, puntičkársky uložené pri balíčkoch naftalínu, vraj proti moliam. Pod krkom  kávový motýlik do strany, biela košeľa so zlatou sponou na prsnom vrecku. Kráča pohotovo.Zvonce nohavíc sa mu takmer dotýkajú zeme a zakrývajú noblesu na značkových topánkach. To sa vidí, ten strih. Obaja majú spolu tak šestdesiat rokov. Zdá sa, že ma nevidia. Ona je rýchlejšia. Očami blúdi po okolí, akoby niečo hľadala. Potom cítim jej pohľad. Obzrie sa za seba. Muža nechala tak desať metrov od nej, je pomalší. Ešte predtým ako si upraví sako, vojde pravou rukou do vnútorného vrecka a so suverénnym kľudom vytiahne revolver. Trochu si ho obzerá a pomaly opäť schová u seba. Ona pokojná, zrýchli krok a zamieri ku mne. Tak predsa ma vidí, dokonca sa tvári tak pateticky, ľahostajne, a ja cítim ako ma jej pohľad naplňa radosťou, hoci ona nezakryje na jej tvári pocit odporu. Stalo sa to v sekunde. Podišla ku mne. Ešte kým ucítim jej parfém, nastaví mi ruku v kožennej rukavičke s naškrobenou vlnenou podšívkou na konci a v nej list. Pre Vás a ďakujem. Muž ju zatiaľ dobehne, nezdá sa mi, že by si ma všimol, akási žena ho pristaví a on jej niečo vysvetľuje. Potom podíde k nám, práve vtedy keď mi ona podáva list. Tvári sa, že ma nevidí. Až neskôr sa dozviem, že to všetko bolo naplánované. Obaja prechádzajú popri mne. Postavia sa na kraj chodníka a on trochu rozpačito zdvihne ruku a privolá taxík. Ako nastúpili do voza, som už nevidel, načo tomu pripisovať dôležitosť? Odišli. Už som si ich nemohol všímať. Priškrtený v zajatí jej parfému a so zrýchleným pulzom, si rozopínam vrchný gombík na košeli pod kabátom. Ide to ťažko. Ruku mám mokrú.

         Vraj jej rodičia zomreli, ešte ich ani nepoznala. Opitý vodič s jazdou v protismere. Asi nemali žiadnu šancu. Vyrastala s pestúnkou, aj keď sa jej ujal strýko, matkin brat, nemala to ľahké. Strýc mal veľa plánov a chcel ich realizovať, nemal na ňu čas. Všetku starostlivosť prenechával a aj platil pestúnke. Tá sa opíjala, vodila si do domu chlapov, pravdaže tajne. Dom s guľatým oblokom na povale zostal. Strýc sa do neho po nehode presťahoval, len pestúnku vymenili za túto pijanku. Tá predtým pokladala nehodu manželov za zlé znamenie a odišla. Neviem z jej života podrobnosti, avšak bolo isté, že pri situácii akou bola naplnená atmosféra jej domova, jej príliš veľa lásky na dobrú výchovu neostávalo a odrazilo sa to na nej už veľmi skoro.  V puberte sa zaplietla s jedným členom akejsi pouličnej bandy, ktorá po nociach rozbíjala výklady a za nejaký čas ich polícia chytila. Nie všetkých, len jeho a ju. Je ťažké byť navyše o to viac nechcený. Vraj ženská je dobrá len do kuchyne a postele. Tak hovorili. Po vyšetrovačkách s políciou ju pustili na podmienku von, pestúnka medzitým odišla na pravdu božiu a strýko sa ukazoval len sporadicky. Začala bývať sama vo veľkom dome, našla si prácu asistentky v ropnej spoločnosti, zoznámila sa s jej hovorcom a ten od strýka odkúpil dom jej rodičov. Podľa závetu naň nemala právo.Ten muž po jej boku bol hovorca.

         Pero tancujúce v rukách bolestne vypľúva na papier atrament. Na pravej strane stola sa krčí kockovaná šálka s odbitým uškom, dopoly naliata káva, so stúpajúcou parou pripomína sopku. Tesne vedľa zošúverený list, poskladané odtlačky jej vône. Izba je len na stole naplnená svetlom. Všadeprítomné tiene sa stretajú v mojej hlave. Tisíc pocitov krát milióny farieb. Odliatky mojich myšlienok vysychajú  na papieri kúsok odo mňa. Pocit prítomnosti Boha sa dá dokázať chvíľou ako táto. Predtým som si všimol čiary v mojich dlaniach ako pavučinovo pôsobia v porovnaní s muchou búšiacou do ohňa lampy. Tomu sa vraví, ísť za slnkom. Zdá sa akoby život pulzoval len v cievke žiarovky. Od popraskaných žiliek v očiach, mám v hlave rušno. Skôr ako otvorím list, šumivý pohyb prskajúceho svetla ma núti privrieť oči. So zatajeným dychom ich mám zavreté. Presne takto.

 

Milý priateľ.

Možno nie je pre ženu ako som ja písať takéto lístočky. Či nemý hlas, suchá tráva, premeny, obnaženia tela ma nútia Vás spoznávať? Kiež sa ten pocit dá zakresliť. Začnem v strede a pero budem ťahať od Vás až ku mne. Ctený princ, otvorte sa mi zajtra v mojom dome v čase omšových zvonov. Čakám Vás. Elizabeth.

 

Had požierajúci vlastný chvost. Kolobeh večnej premeny, metamorfózy, splynutia. Zabije sám seba a bude žiť. Však nikdy sa celkom nezabije  a ani nebude žiť úplne. Prelúdium, symfónia, roztápajúce sa cencúle prilepené v mojich očiach, odhaľujúce tichý zápas melódie vzniku vody. Dokonale sympatická hra sebazničenia. Nie, už nemôžem ďalej myslieť. Vstávam z postele a zadupávam do dlážky kúsky mojich snov, kým váľajúci prach som vdýchol tentokrát len ľavou nosnou dierkou. Pravú som si pripravil na jej vôňu. Po prečítaní listu visím v hmle. Povzniesla ma a pokojne ukolísala až k spánku. V očiach sa mi mihali tváre, obrysy  naťahovali ruky, roztrhnuté kútiky úst slepo krvácali na bradu. Potom ticho. Ale to už som bol hore. Ešte pred zadupaním snov do dlážky.

Omša začína o pol šiestej navečer, to iste myslela. Cestou rozbíjam milióny vzduchových atómov a pálim mojim vriacim dychom polovicu mesta. Otvorí mi v ľahkých šatách sýtomodrej farby. Tvárou pod vrstvou púdrenky, pretiahnutej do úsmevu, zakrýva oblaky. Vlasy poznačené arómou večera uhrančivo klesajú na krehké ramená, meniace sa na zakrivené chápadlá. Pod vysokým čelom majetnícky tróni plochý nos. Nariasené oči sa ostro vynímajú pod úzkym do tenučkého pásika vytrhaným obočím. Na lícach sa práve domilovali kvapky potu. Na jej šatoch sa odráža podvečerný súmrak. Oprie sa najprv do našuchoreného goliera s výraznými vykrajovanými čipkami, zakníše sa pomedzi sametové gombíky okolo nie príliš hlbokého výstrihu, ešte naposledy sa zastaví na páse zopnutým tenkou viazaničkou  posiatou striebornými odtieňmi a načisto sa zrúti k nohám.

Ponúkla ma silnou kávou s maslovými sušienkami. To je posledná vec, čo si pamätám.

                Hlas niečích krokov treskúco rozbil ticho. Postavím som sa z mokrej dlážky a poslepiačky nahmatám stenu. Pod nechtami mám rozmnožený strach. Staviam sa na nohy. Opatrne. Ako dlho som tu ležal? Pravá strana tela zúrivo páli. Konečne. Na nohách. Cítim tu však teplejší vzduch, horšie sa vdychuje. Zvuk krokov, odrážajúci sa od stien, ustal. Na chvíľu sa ticho oprelo do času. Vzápätí sa však odraža od zvuku praskajúcej zámky na dverách. Po celý čas, čo som tu, nik tu nebol. Aspoň o tom neviem. Koľko času musí byť človek sám, aby sa začal tešiť na iných ľudí? Koľko prachu mu musí napadať do vlasov? Kto ho rozvíri?

Elizabeth. Zaviata v červenom plášti s obrúčkou na ruke. Stojí blízko zadymenej steny s úsmevom na poslednom vánku čerstvého vzduchu, obklopená reťazami. Visia všade. Najviac zo stropu, plazia sa mi okolo nôh, skrutkujú mi vedomie, oberajú chromozómy, jedia moje mäso. Zo všetkých strán mi preniká vzduchom nepokoj. Som v predpeklí? Tak budem už konečne plakať? Rozpustil som sa v sebe...

Opäť sny. Až teraz precitám. Skutočne tu je. Všetko nahmatalo klam, len jej postava usmievajúca sa v rohu mojej cely sa mi zdá pravdivá. Z otvorených dverí sem preniká prachové sneženie. Zapĺňa celú miestnosť a ja tak vidím ako miliardy čiastočiek putujú, rotujú, kyvocú sa, so smiechom sa krútia, plnia nám obom pľúca a náš teplý výdych ich odfukuje ako padáčiky púpav. Hovorí mi o sebe, o všetkom aj o ničom, protipóloch jej detstva, blúznení, hovorcovi, dome s guľatým oknom na povale, aj o mne.  V čaji bol prášok a prášok podporuje spánok. Spánok som ja a prášok je v mojej hlave. Nechcem sa jej spýtať prečo to spravila. Ústa sa jej dlho otvárajú. Napriek môjmu položeniu  ju vnímam. Netuším, čo presne má na sebe, ztmievajúca sa iskra svetla v okolí je prislabá. Moje šaty v ktorých som sem prišiel zmizli. Som nahý, chytený v slučke, prechladnutý, často kašlem a v záchvatoch som si poranil chodidlá a pravú ruku.

Je sadistka. Skúma správanie ľudí, vyhodnocuje ho a porovnáva s ostatnými údajmi. Poslúžil som jej ako dobrý objekt, pretože som ju miloval, bol jej oddaný. S hovorcom bolo všetko naplánované. Žena, ktorá mu zahatala cestu keď som jej podával list, bola podplatená. Muselo to vyzerať akoby o mne nevedel. Tým mi zaslepili oči. Hovorca je vážne chorý. Potrebuje obe nové obličky. Darcov sa akosi veľa nehlási a ja som prišiel  na dostrel. Ešte predtým ako ma zabijú mi vraj chce niečo povedať. Nemám sa ponáhľať keď mrakmi preletujú havrany s polámanými pierkami. V zobáku držia Slnko. Život. Majú moc len v noci. Napriek tomu, že držia slnko, boja sa ho. Preto majú zlomené pierka, aby ťažšie prišli do cieľa. Vraj potom si budú odmenu, ktorú dostanú, viac vážiť. Odmena bude smrť.Cesta života je niekedy taká rýchla, že si nik nestihne uvedomiť, že by mal byť niekomu vďačný. Ona ma chce vďačnosti naučiť.Vraj len tak budem od nej pýtať odmenu. Pokoj. Tak ma nechá ešte blúzniť. Aby som si uvedomil dôležitosť života, nechá ma žiť. Sám. V opustenosti, stiesnenosti. Pokore. Rozjímaní. Vlhkej cele v pivnici domu s guľatým oknom na povale. Mohlo ma to napadnúť. Aká cela má okenice... Rozbiť ich som sa pokúšal. Železné. Prepúšťajú len škárkami veľkými ako šírka zápalky. Tak teda ostávam zase väznený. Opustenosť času sa musí dovŕšiť nájdením nás samotných. Až pokiaľ padneme a budeme zbierať z dna našich riek zaoblené kamene, vtedy sa k tomu len priblížime. Pokiaľ sa nezbláznim, budem tu. Tak mi prikázala. Úžasná domina. Chce ma učiť životu tak, že mi priblíži smrť.Tlak opustenosti vzrástol v okamihu, keď zamkla za sebou dvere.

Všetko toto si pamätám, preto nech moje spomienky ostanú len v labyrintoch vedomia. Opustenosť, strach, bezmocnosť, nás nútia hľadať nové cesty, riešenia. Koho by napadlo, že Elizabeth použije práve túto metódu. Sklamaný z toho, že zomriem, nie som. Z toho, že ju nebudem mať, nie som. Som sklamaný z toho, že som nestihol žiť, len som premýšľal o žití, bilo mi srdce, triasla sa mi nad ním pokožka, pulzovala krv až do okamihu, keď prišla po druhý krát.

Tentokrát si ma ide vziať. Je spokojná s mojím správaním, sleduje ma často cez okienko vedúce do mojej duše. Pred smrťou sa bojím najviac. Póry mi praskajú a vylieva sa suchý dážď. Na moje ramená klesne váha odsúdenia, pomedzi prsty mi prestanú loziť mravce. Pobyt tu, ma mal čomusi naučiť. Najprv som si život nevážil, plával som v ňom. Potom som dostal strach a sklamanie, po prebudení v tejto kobke. Neskôr sa moje pocity viac vystupňovali na sebe samého, zmysel života a tedy by som čokoľvek dal za to, len tak sa prebehnúť po hrejivom slnku.Odpustenie za všetko nečakane narástlo.V ďaľšej fáze mojej premeny som bol zmierený. Zhrnul som seba, ľudí, poznanie a dospel k tomu, že jediný zmysel je byť. Hnev som necítil. Vraj mi chce pomocť. Naučiť sa žiť, poznať jeho cenu tu v svetle hniloby, mokrej dlážky a plesnivom vzduchu.

Kľačím na podlahe so sklonenou hlavou. Čakajúci na vyslobodenie, mi vlasy v zlepených tučných kusoch odstávajú z hlavy. Na končekoch vlasov cítim chuť neznáma. Srdce v mojich útrobách sa náhlivo zasmeje. Som pripravený, čakám. Elizabeth. Zvuky jej krokov sa priblížia na hranicu počuteľnosti. Závan jej tela spôsobí malý vánoček. Motá sa mi vôkol nôh, poklzne sa po čepeli v jej rukách a vletí  mi do kostí. Poznal som zmysel života, boj. Preto umrieť bude ľahké. Cítim ako moju sklonenú hlavu chytá za bradu. Jemne mi ju dvihne hore a priblíži čepeľ k môjmu krku. Nemôžem! Vytrhnem sa z jej objatia a snažím sa utiecť. Plazím sa, kričím, hádžem päsťami okolo, len nech zostanem žiť. Ešte nie som pripravený na čepeľ! Vysilený zostanem ležať na zemi.

Nedokázal si to. Pokiaľ by si našiel to, čo som dúfala, že objavíš, prijal by si svoju potupu, dokázal by si sa s tým zmieriť a sám mi nastavil Tvoje hrdlo. Nenašiel si ani odpustenie, neoľutoval si svoj život, si podobný túlavému zvieraťu slepo sa mätúceho pred porážkou. Nemáš dôstojnosť. Nič si sa tu nenaučil. Opustenosť a bolesť Ťa mala priviesť k skutočnému poznaniu ceny života. Ak by si prijal tento nôž, bol by si vyrovnaný a zostal by si žiť. Odišiel by si a našiel nový život. A toto poznanie ďalej šíril. Takto budeš dobrý  len na obličky.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

klam

(miroslava, 3. 10. 2009 23:06)

Strach nám k tomu nebráni ale prílišná opatrnosť.
Chceme obímať život a život je aj obava z neznáma,tak ako telo má svoj tien,nebojme sa toľko zmien!
Voľnosť sa ukrýva keď žiadna panika-nemá nad nami moc tam je tá hľadajúca pomoc!?
Tam kde iní ľudia zmyseľ majú pre teba to môže byť vražda...
telo teplé ale duša chladná,čo tak počuť nepočuté-vidieť nevidené...čo vidíš je klam,čo počuješ je lož=tak čo je to íst pod nôž??!
-toď tvoje slová v poviedke,pre mňa v mojej skratke. (x x?