Choď na obsah Choď na menu
 

Presne ako ľudia...- alebo večná Sláva lúčnym koníkom:)

14. 11. 2008

Presne ako ľudia . . .

                 

                        

                   "Dávaj pozor, skoro si ma zašľapol!" riekol lúčny koník, ktorý si hodoval na zelenej bujarej májovej tráve a nožičkami sa pridŕžal na liste. Jeho slová patrili človeku, nejakému dieťaťu, ktoré sa hýrivými pohybmi snažilo čím rýchlejšie vybehnúť z vysokej trávy. Skákalo a vyskakovalo, ako len najvyššie vedelo. Slnko sa opieralo svojimi lúčmi o pokožku lúčneho koníka, ktorý už mal byť dávno v svojej skrýši v zemi, pretože strážny koníci na vonkajších okrajoch lúky hlásili nebezpečné pohyby. Koníci sa takto medzi sebou dorozumievali, pre ľudí to boli nič im nevraviace zvuky, však v skutočnosti to bola zvieracia morzeovka, ktorej rozumeli iba lúčne koníky. Armáda kobyliek sa tiahla nad lúkou a ich hukot prevyšoval všetky zvuky letnej májovej zelene, ktorá sa všade navôkol ozývala. Zaster, jeden z najodvážnejších lúčnych koníkov vedel, že je čas, aby teraz preukázal svoje sily, aby konečne dokázal otcovi svoju moc a silu, vedel, že teraz je čas pravdy. Krovkami sa vyzdvihol na nyjvyššiu stojacu rastlinu a uvidel ohromné rojstvo kobyliek, ako svojimi hroznými hryzadlami zožierajú všetko okolo seba a dokonca odrážajú prvé útoky brániacich sa koníkov. "Rýchle siete! Zoskupiť! Všetci sa zoraďte a do úkrytov!"-Zaster sa pozorne priblížil a vydával rozkazy skupinám lúčnych koníkov, ktorí vedeli ako v takejto chvíli reagovať. Bolo už načase, pretože kobylky dobývali už stred koníkovskej lúky a tak sa nerušene dostávali k starodávnym miestam lúčnych koníkov, nepoznaným zákutiam, ktoré by mohli zneužiť, alebo využiť v ich prospech. Roklaid, maličký, ale veľmi šikovný koník, ktorý bol Zasterovým priateľom sa odvážlivo pohyboval medzi skrytými koníkmi a každého tuho posmeľoval, bol na svoj vek veľmi odvážny a zažil už nejeden takýto boj. Kobylky boli veľmi zákerné a útočili mnohými spôsobmi. Už od nepamäti zaberali koníkom ich územia práve pre skryté bohatstvá koníčej lúky a vhodnú polohu. Ale najhlavnejší dôvod agresie kobyliek bola ich kráľovná. Bola to nepekná, tučná kobylka, pôvabne sa nechávala voziť na okolitých trsoch trávy ďaľšími kobylkami a panovačne rozhadzovala nožičkami až nejedného razom mocne kopla. A bola priveľmi silná, ale i múdra. Vedela prečo robí každý jeden pohyb v svojom živote a práve preto ich robila veľmi málo, takpovediac žiadne. Raz v starých vekoch koníky sa zmocnili prekrásnej časti jednej lúčky, ktorá bola stále osvietená slniečkom a tak tam bola vždy zelená a bujná tráva. O túto lúku by mal záujem každý, ale predtým bola neobývaná, koníky sa s ňou delili iba s apatickými dážďovkami, ktorými tam bolo i tak veľmi teplo a vyliezali na povrch len v noci. Šelest štetiniek na ich telíčkach tomu vždy nasvedčoval. Tak koníky zabrali územie, predtým neobývané. Žili si tu v mieri, prosperovali a znášali sa, však kráľovná, vyslala špehov, dve zradné kobylky Maurena a Zadoňa, títo špehovia, boli všemožne duchom zrastení so zlobou, závisťou a nerovnosťou a boli predpojatí urobiť všetko, čo im kráľovna nakázala. Zadoň vystopoval koníkov a rýchlymi skokmi sa vrátil ku svojej panej, aby jej zvestoval výsledok. Kráľovná sa pomrvila na svojej trávnatej stoličke  a púpavovým listom sa nechala ovievať. Mlčala. Zadoň  si nevedel vysvetliť spôsob jej riešenia problému a tak začal ešte raz on, bolo mu to nepríjemné, pretože tak naoko, urážal svojím správaním svoju paniu."Milá a vznešená naša vladárka mocná, rozdávajúca pramatka všetkých kobyliek! Svojimi ústami a hryzadlami miesiš blaho našej spoločnosti, svojimi tykadlami odvolávaš od nás nemoci a skazy, dovoľ mi, v mene blaha nášho..." Nedopovedal, pretože ho posmeškom kráľovná prerušila a riekla." Ty ničomník Zadoň, ako si dovoľuješ mne brať slovo, Tvojej pramatke, a darkyni života?!".Zadoň vedel, že nie je čas na žarty a razom zmenil svoju intonáciu" Len som chcel objasniť tú koníkovskú lúčku, predrahá pramatka, ako by sme sa jej mohli zmocniť, ja i všetci naši drahí spolubratia v kobylkovej armáde, čakáme len na Tvoj rozkaz...". Pramatku kráľovnú to troška utíšilo a vydávala rozkazy." No, ako vravíš má tá lúka vhodné postavenie...Hmm, je akiste dobre bránená a koníci sú šikovní bojovníci, nedajú nám lúku len tak, musíme ju získať ... lsťou!" Zadoň si pošúchal očká tykadielkami a v očiach mu viseli otázniky, kráľovná to spozorovala. "Vypravíš ku koníkom malý oddielik starých kobyliek, budú obchodníci a pribalíš im drahé plátna, súkna, najlepšie z púpavových listov, a nezabudni i na kalichy plné rannej rosy. Toto im povieš, aby sa tvárili k krajine koníkov ako kupci, chceli vymieňať s koníkmi tovary a pritom ...pritom unesú dcéru kráľa koníkov Aboa!"Kráľovná prikázala malým kobylkám, aby ju prestali ovievať púpavovým listom, predklonila sa bližšie k Zadoňovi a takmer mu dýchala na tvár."Počuješ, unesú dcéru Aboovu, ale všetko, všetko sa to musí udiať pod rúškom pokoja a tichosti. Moji špehovia zistili, že ten malý Aboov koníček sa každý deň hráva na jednej odľahlej púpave, dosť blízko našej ríše, nemá vôkol seba nič, žiadne stráže, ochranu, družinu, priblížite sa a unesiete ju. Časť kupcov bude v tábore koníkov, druhá časť o ktorej koníky nesmú vedieť pôjde k púpave, tam za skalou, vieš o tom mieste i Ty Zadoň dosť.Časť kupcov zabaví koníkov a získame u  nich dobré meno tým, že chceme s nimi obchodovať, a nie bojovať. Ak sa neskoršie dozvedia o zmiznutí Aboovej dcéry, bude už neskoro a vinu zvalíme na cikády. Tie nenávidia každého, budú ľahkým vinníkom, cikády-ha-ha". Dohovorila kráľovná a posunkom Zadoňovi naznačila, či rozumel jej slovám. Špeh prisvedčil a požiadal o dovolenie odísť od kráľovnej. Takto sa začala nová scéna nášho rozprávania boja koníkov, proti kobylkám, veľký dôvod pre boj, ktorý sa už-už začal pripravovať. Cikády boli nenávidené všetkými menšími zvieratkami na lúkach, pretože boli veľmi žravé, /oveľa viacej ako kobylky/ a ohovárali každého, ktorého stretli. Znepriatelili si všetkých, preto ich dala i kráľovná kobyliek za prípadných vinníkov. V kraji koníkov panoval spoločenský a mierumilovný život.Zaster, koník, ktorý vstúpil do nášho deja na začiatku sa všemožne snažil riešiť takmer každý problém, ktorý by mohol naštrbiť spolupatričnosť a spokojnosť koníčieho národa. Mnohokrát so svojím kráľom Aboom riešil úvahy, čo a ako zlepšiť, poprípade, čo by sa malo zrušiť, čo nevyhovuje a podobne.Do komnaty Aboovej sa hlásili mladá koníčica, mohla mať asi dva týždne z hlávky jej vyrastali malé tykadielka, na ktorých mala podľa najnovšej módy malé stužtičky a kvietky z bazy. Sluhovia ju ihneď vpustili, veď to bola malá princezná, Aboova jediná dcéra, ten krutý objekt lúpeživosti zradných kobyliek! Aboa si svoju dcéru veľmi strážil, no ona sa chcela spod jeho prílišnej starostlivosti vymaniť a byť slobodnejšia. I keď mala pre seba slobody veľmi veľa. Aboa rozkázal svojím sluhom, aby ich nechali osamote a sluhovia odskákali okamžite preč. Sála, postavená zo silných ďatelinových stoniek , ktoré boli zdola už takmer zdrevnatelé voňala krásnymi ružovými kvetmi, ktoré sem priniesli koníci, pre slávu ich pána a mocného vladára. Kráľ sedel podobne ako kráľovná kobyliek na púpavovom stolci. V tých časoch mala púpava zvláštne postavenie, bola veľmi cenná. Malá dcérka bola zatiaľ bez mena, pretože koníky dávali svojim deťom mená až po mesiaci života a i dieťa si mohlo vybrať ako sa bude volať. Malá princezná rozprávala otcovi  o krásnej púpave, ktorá stojí za skalou, kde sa chodieva hrávať. Otec to nerád počul, pretože vedel, že jej malej dcérke sa tam môže všeličo stať a tak ju dával vždy, bez jej vedomia sledovať skupinkou spoľahlivých koníkov. Zrazu sa vonku strhol lomoz a strážny koník si prosil stretnutie s kráľom. Udychčaný sa sklonil pred pána a povedal" Milostivý náš veľký ochranca, dovoľ  mi pár slov..." Kráľ sa začudoval , pretože vybadal z koníkovej tváre strach a neistotu.."Vstaň a zaveď reč!"-riekol strážcovi kráľ a strážny začal."Pred bránami stoja kobylky, môj milostivý pane a žiadajú obchod. Sú to kupci, vraveli, že nesú drahé tovary, až odtiaľ z Lotosového kmeňa..." Kráľ vstal..."Z Lotosového kmeňa, vravíš, chlapče?-opýtal sa začudovane kráľ. Strážca prikývol a znova si pokľakol. "Vpustite ich, len pod tou podmienkou, že ukážu vozy, prehladajte ich a presvedčte sa o to, či nemajú žiadne piky.Potom uzavierajte obchody. Naši koníci im iste budú mať čo ponúknuť. Ale najprv kobylky prehľadajte, iste každý vie, že je to národ, neblahý, podlý a úskočný!"-riekol kráľ a posunkom naznačil, aby strážny odišiel. Pri tomto rozhovore s vojakom si ani nevšimol, že jeho dcéra zmizla. Skákal po ďatelinovej sále na všetky strany, no nenašiel ju. Vystrčil tykadlá zo svojej komnaty a vyšiel von, prizerať sa na kupcov-kobylky, ktorí práve prichádzali na hlavné námestie. Skupinka bola zložená zo dvadsať starších kupcov, ich tykadlá a veľké hryzadlá boli ovisnuté, čo svedčilo o pokročilom veku kobyliek. Ponúkali mnoho vzácnych tovarov a tak sa onedlho vôkol nich zhromaždila veľká skupiny koníkov, ktorí s hýkaním a pokyvovaním hlavami sa uznanlivo vyjadrovali o kvalitách tovarov kobyliek. Akosi všetci zabudli na ostražitosť i Aboovu dcéru. Dokonca kráľ i nepovolal skupinku koníkov, ktorá sa vždy snažia stopovať jeho dcéru na jej tajných výpravách. O to radšej dcéra stúpala hore po tvrdých zemitých hrudách, keď sa presvedčila, že ju nikto nesleduje, a tak si ušetrila obkľuku ku skale k púpave, ktorú musela vždy urobiť, aby sa prenasledovateľov striasla. Atak šla... "Každý bude ticho, budete sa riadiť iba mojimi príkazmi, kto to dnes pokazí, bude hodený medvedíkovi!"-Zadoň sa tak rozkričal na svojich podriadených, až mu tykadlá nadskakovali ako vlnky v potoku. Aboovu dcéru musíme dnes na rozkaz našej najvznešenejšej pramatky dostať za každú cenu, živú, len živú, preto bude naša úloha o to ťažšia! Nik nepoužije násilie, ktoré by mohlo zraniť dcéru kráľa koníkov, nikto sa nebude miešať do mojej a kráľovninej vôle!"Zadoň bol v skutočnosti slabá kobylka, hlavne duchom, to, že mu kráľovná dala rozkaz viesť túto jednotku na únos Aboovej dcéry ho náramne povzbudilo a dodalo mu síl. Kobylky sa poskrývali za skalu a čakali. Každý mal svoju vopred určenú úlohu, pretože vedeli, kedy a z akého smeru príde malá koníčia princezná. Vietor sa pohrával s koncami tráv, roznášal ku kobylkám sladkú vôňu práve rozkvitajúcich líp, ktoré slnko nezbedne otváralo, ale kobylkám toto všetko ušlo. Upierali pohľad iba na príjazdovú cestu, iba na malého koníka s bazovými kvietkami na tykadlách... na Aboovu dcéru. Na púpave za skalou sa čosi mihlo, malý koníček, sa hral s práve odkvitajúcou púpavou a krásne si spieval, malá princezná si nič nevšimla, i keď bola veľmi opatrná, ale teraz keď videla, že v ríši koníkov panuje kľud, i ona ubrala zo svojej dávky obozretnosti. O toto sa kráľovná kobyliek snažila. Vyslať kupcov ku koníkom bol dobrý nápad...myslel si to i Zadoň, ktorý posunkami dával príkazy na útok. Kobylky pomaly obkolesili púpavu, a keďže zhora nebolo vidieť nadol, pretože listy výhľad zakrývali, boli kobylky pred zrakmi princeznej v dobrej skrýši. Zadoň sa pomaly štveral na skalu, ktorá bola od púpavy vzdialená ani nie na pol skoka a tak mohol všetko presne vidieť. Zrazu sa pošmykol, pretože raná rosa ešte na týchto miestach nevyschla a princezna si ho všimla. Dala sa na útek, však vletela iba do nastavenej siete, ktorú pre ňu ostatné kobylky prichystali a zmietaním a kopaním sa do nej iba viacej zamotávala. Bola v pasci. Zadoň si mydlil tykadlá a krásne sa princeznej prihovoril" Dobrý deň, premilá koníčica, Ty si asi Aboova dcéra, však? Vieš, prišli sme sem na lov motýľov, videli sme celkom pekného na tejto púpave /ukazoval tykadlom smerom hore/ a tak sme si tuná s kamarátmi povedali, že ho asi ideme chytiť-ha-ha! A zrazu teraz pozeráme, že to nie je žiaden motýľ, ale pekná, vypasená Aboova dcérenka takže nás naša kráľovna veľmi pochváli-ha-ha". V tom istom čase sa na Aboovom dvore začali diať čudné veci. Kupci sa veľmi rýchlo rozhodli, že je na čase odísť a poberali sa preč. Nechceli byť v koníkovskej ríši, keď sa Aboa dozvie, že jeho dcéra zmizla. Toto bolo koníkom veľmi podozrivé, a niektorí sa i pýtali, čo sa stalo, prečom odchádzajú, veď priniesli dobré tovary až z Lotosového kmeňa. Lotosový kmeň bolo miesto veľmi vzdialené od územia  koníkov i kobyliek, bola to púšť, samá zem, bez štipky lásky a krásy prírody. V celej tejto ríši bola iba jedna studnica s čistou vodou, ktorá nevysychala. Kvitol na nej stále lotosový kvet, podľa ktorého ostatné zvieratá toto územie, akiste paradoxne, nazvali. Bolo to územie strachu, smrti a nepoznaného tajomstva. Žili tam medvedíci, ktorí boli úhlavní nepriatelia oboch rás. Preto sa čokoľvek, čo pochádzalo z Lotosového kmeňa veľmi cenilo a bolo to iste i primerane drahé. Do týchto miest sa odvážili iba vážky, ktorým medvedíci nemohli ublížiť, pretože lietali vysoko nad ich hlavami. Vážky neraz prinášali ku koníkom veľmi zaujímavé príhody o medvedíkoch. Medvedíci boli odporné veľké zvieratká, asi raz také ako kobylky, mali silné krovky, boli to chrobáci a mali veľmi silné hryzadlá. Boli to pochodujúce pevnosti a boli právom obávaní i u koníkov i kobyliek. Preto sa ich všetci báli. Zaster, pravá ruka Aboova sa rozhodol konať, pretože vedel, že sa tu deje čosi nedobré, a nesedelo mu tu niečo. Rozhodol sa stopovať kupcov - kobylky, ktorí už opustili brány koníckeho mesta. Šiel na vlastnú päsť, nikomu nepovedal nič, len sa pomalými skokmi približoval ku kobylkám, ktoré na jeho počudovanie teraz striasli zo seba všetky kupecké plášte a vozy, ktoré boli plné vymeneného tovaru od koníkov, všetko nechali stáť pod šípovým krom. Bolo to veľmi čudné a ešte viac to pobádalo zvedavosť Zastera, ktorá ho hnala stále vpred a vpred... Onedlho sa obe skupinky stretli. Kupci už neboli kupcami a zvítali sa so skupinou únoscov malej Aboovej dcéry, ktorá všetko toto prijímala veľmi pokojne, akoby vedela, či tušila, že sa nestáva nič zlé. Ale stávalo sa. Po príchode skupiny zradných kobyliek do tábora, prišiel Zadoň ku kráľovnej, takmer si pred ňou od radosti ľahol a rozpovedal-"Kráľovná pramatka našich otcov, naša..."-"Presťan! Radšej hovor k veci, tieto formulky si teraz môžeš odpustiť, tak čo, priniesli ste ju?!"-zvreskla kráľovná."Áno, jasná, priniesli sme, tu ...tu je k Vašim službám, ráčte ju sama uvidieť"-podlizačne a so strachom otvoril Zadoň ústa a kývnutím hlavy si vyžiadal, aby Aboovu dcéru priniesli do komnaty."Tu, tu je ten predmet našej vojny, tu leží nás talizman, ktorými budeme zvierať koníkov celý čas, tu...tu!"-radovala sa kráľovná a pritom ani nepozrela na Zadoňa, ktorý čakal pochvalu od vladárky. Kráľovná to mala dobre premyslené. Rozmyslela si totiž použiť dcéru Aboovu ako lákadlo na vojnu proti koníkom, pretože na tej lúke, ktorú obývali si vedela a už i predstavovala vytvoriť krásnu ríšu zelených kobyliek, s koníkmi, ktorí by im len slúžili. Ona by bola zvrchovanou vládkyňou a vladárkou, Aboa by hodila medvedíkovi a zabezpečila by, aby sa koníky viac nemnožili, aby len dožívali. Tým by dovŕšila degeneráciu národa koníkov a jeho postupnú likvidáciu. Územie kobyliek by veľmi vzrástlo a mohlo by dokonca súperiť i s Lotosovým kmeňom, veď keby ešte získala na svoju stranu cikády, ktoré sa poznajú s osou kráľovnou Ardó... ach, pri takých pomysleniach jej tykadlá peneli a hlava sa zdvíhala sama od seba! Dobila by ríšu Lotosového kmeňa spolu s cikádami, osami a koníkov by vykynožila zo sveta! Úmysly, ktoré mala kráľovná boli vážne a preto im musel niekto zabrániť...V ríši koníkov chýbali dvaja členovia, Aboova dcéra a Zaster. Kráľ dal okamžite zmobilizovať všetky špehovské skupiny a vyslať ich hlavne ku kobylkám a k Lotosovému kmeňu. S trasúcim srdcom sa pokúšal zistiť, kto by mohol mať na zmiznutí jeho dcéry znamenitý osoh."Lotosový kmeň je silný , ale veľmi lenivý, asi by nechcel teraz ísť do vojny a lúpiť mi majetky, keby mi uniesol dcéru"-premýšľal Aboa. "Jedine kobylky, tá ich odporná kráľovná stále len sedí na púpavovom stolci, neurobí ani jediný zbytočný pohyb...Je veľmi múdra, i keď tak nevyzerá. Iste má v tom úmysly ona ako ju poznám!" Aboa sa nevedel zbaviť podozrenia a zrazu do siene vletel  Zaster! "Pane, kráľ môj! Vypočuj moje slová! /Zaster nečakal ani na kráľovu odpoveď a začal.../ Hneď mi to bolo čudné, že kobylky chcú s nami obchodovať a tak som sa celý čas držal v ústraní a počúval som okolie. Každý vravel, že je to skvelé, no i tak som tomu príliš neveril. Keď sa zrazu začali zberať na odchod, moje dohady sa len potvrdili. Milý môj vládca, stalo sa niečo strašné! Tvoju dcéru a našu milovanú princeznú uniesli zákerné kobylky!!!" Kráľ si po týchto slovách musel sadnúť, ale počúval s trasúcimi sa rukami,svojho vojaka ďalej..."Keď opúsťali bránu nášho mesta, sám som prekĺzol vedľa nich a držal som sa celou trasou za nimi. Za pár chvíľ zhodili zo seba kupecké rúcha a hrozne sa smiali, bolo vidieť, že sa im niečo podarilo. Nasledovne odhodili všetko pod šípový ker, ktorý je na hranici medzi našou ríšou a územím kobyliek. Nechali tam i vozy naložené vymeneným tovarom. Odchádzali preč, ale stále som ich sledoval. Prišli až na koniec kra, kde sa stretli s inou skupinkou kobyliek, ktorá mala v sieti v lopúchovom liste schovanú nejakú koníčicu. Kričala, ale správala sa i tak mierne. Kobylky, ktoré boli u nás, boli akési zvedavé a dotierali na iných, aby im ich korisť ukázali. Odkryli ťažký lopúchový list a uvidel som tam našu princeznú, pane! Nech mi je odpustené, ale je to pravda! Uvidel som ešte ako s ňou narábali dosť jemne, neboli na ňu hrubí, akiste im to kázala ich kráľovná, a potom už odišli do mesta kobyliek, kde som sa už nemohol dostať a tak som teraz tu a podávam Vám Milostivý náš kráľ túto hroznú správu..."-Zaster si vydýchol a zostal kľačať na kolenách. Kráľ sa teraz rozhodol konať obozretne, rozhodol sa vyslať ku kobylkám poslov, aby sa dozvedel podmienky, za aké sú ochotné prepustiť jeho dcéru. Však bolo neskoro. Od brány sa hlásili z každej strany zvedači a strážni, že sa blížia kobylky! Kráľ sa zadumal ešte hlbšie...-" Prečo potom uniesla kráľovná moju dcéru, keď teraz vedie na nás útok? Veď útok mohla začať i bez tohto únosu?"-nechápavo sa kráľ pýtal sám seba. V tom čase už v ríši kobyliek bolo všetko v bojovej pohotovosti, kráľovná sa dokonca nechala niesť dvomi vážkami, ktoré vymenila za... Aboovu dcéru medvedíkom!!! Medvedíci totiž veľmi potrebovali do svojho rodu schopnú vladárku a organizátorku, nakoľko oni boli veľmi silní, ale neboli dostatočne múdri, preto sa dávnejšie spojili s kráľovnou kobyliek, že ak unesie Aboovu dcéru a vydá im ju, dajú jej za ňu, čo si len zažiada a ešte i pomôžu proti vojne s koníkmi! To bol zámer, ktorý Aboa nečakal, a tak sa snažil hoci o ňom teraz nevedel, brániť svoju ríšu proti nájazdom strašných zelených kobyliek. Koníky si rozdelili piky, ostré tŕne šípok si pripevnili na hlavy a na tykadlá, si dali jedovaté výlučky s rastliny Kamža, ktorá rástla všade v ríši koníkov, ale vedeli ju využívať iba oni. Ostatným nepriateľom bola neznáma. Kráľ si povolal k seba Zastera, a vysvetlil mu, čo má robiť, útok kobyliek bol vždy veľkou skúškou odvahy každého lúčneho koníka. Zaster prikývol a vybehol z ďatelinového paláca. Kráľ si najal svoju osobnú družinu a vypravil sa tiež do boja. V tom čase už Aboova dcéra bola v ríši Lotosového kmeňa a bola pod výchovou medvedíkovcov-staršinov, ktorí mali za úlohu ju vykresať a prevychovať do takej formy, aby bola v budúcnosti medvedíkom veľmi užitočná. V ríši koníkov sa diali ale prvé boje. Kobylky napádali koníky zo všetkých strán. Piky, ktoré boli zložené z drievka a úlomku tŕňa sa zabodávali do tiel kobyliek, však ako iste viete kobylky boli veľmi kruté a zradné, preto na svojich nepriateľov vymysleli veľa pascí. Lákali ich, zhromažďovali, zabíjali, zajímali , zhadzovali im z hláv šípové tŕne, ktoré si koníky pred bojom vždy nasadzovali, takže teraz boli bezbranné. Zaster nebojácne bojoval proti Zadoňovi, ktorého spoznal v kupeckej skupinke a šibalsky mu odťal pravú nohu. Zadoň nemohol skákať a vedel, že jeho dni sú zrátané, však nechcel zomrieť sám. Všimol si jednu piku, ktorá sa čnela v mŕtvom koníkovi a vytiahol ju skôr, než Zaster stihol urobiť posledný smrteľný úder. Zadoň sa vrhol s poslednými silami na Zastera a pika mu vnikla pod bruško, tam majú koníky nechránené miesto i kobylky a toho zradný Zadoň využil! Zaster padol mŕtvy na zem... Skupinka bojujúcich koníkov videla tento súboj a razom zbavila Zadoňa akéhokoľvek príznaku života. Však Zasterovi to už nepomohlo. Boj ale vrcholil, stále a stále prilietali húfy kobyliek a koníky si nedávali veľa nádejí. "Siete, použite siete!"- kričal niekto z radov koníkov. Skutočne! Pomohli! Kobylky sa do nich zamotávali, a stávali sa ľahkou korisťou na zemi. Piky a otrávené tykadlá so šťavou rastliny Kamža sa nebezpečne čneli nad telami zomierajúcich kobyliek. Odniekiaľ ale prichádzal veľký lomoz, buchot. Zem sa začala triasť a  ani jedna, ani druhá strana nevedela, o čo ide. Len kráľovná kobyliek vedela, že prichádzajú na pomoc  ...medvedíky! Dohodla sa s nimi tajne, nikto o tom nevedel, iba ona. Medvedíci boli veľmi krutí. Koníky sa snažili odskakovať, ale medvedíkov bolo veľmi veľa, ukazovali sa všade, vyliezali zo zeme, uprostred húfov  naľakaných koníkov. Ale stala sa jedna vec, ktorú nik nepredpokladal. Medvedíky začali útočiť i na kobylky... Tie boli predtým v pokojnom stave, pretože keď videli, že ozrutné pochodujúce pevnosti na ne neútočia, zoskupili sa dovedno a hľadeli na boj, poprípade kde-tu i pomáhali medvedíkom.Toto medvedíci využili a vrhli sa i na kobylky. Kráľovná kobyliek toto všetko videla a s hrôzou si uvedomila, že je všetko stratené. Dala medvedíkom Aboovu dcéru, ktorá z hlúpeho, no silného národa vychová inteligentné a silné stroje na zabíjanie. Dala medvedíkom všetko a jej neostávalo nič, iba utekať...  do bezpečia svojej ríše. Však medvedíky sa nechceli zmieriť iba s pomocou, ktorú prisľúbili kráľovne. Zaberali všetko, územie koníkov i kobyliek! Plánovali   si     dobre túto vojnu, do ktorej im pomohla nič netušiaca kráľovná. Napokon...napokon ostalo len ticho. Vetrík si hral smutnú pieseň, dážďovky vyliezali zo zeme a plakali nad stratenými koníkmi, s ktorými dlhé časy trávievali svorne a v mieri. Kobylky ... ich ríša zanikla, pretože kráľovná v boji padla a ostatok zostal bez kontroly, zvyšné oddiely kobyliek sa rozsskákali všade po okolí a nechali územie voľné. Kráľa Abou postihol rovnaký osud. Medvedík mu prehryzol krk a tým zavŕšil začiatok konca ríše koníkov. Mnoho medvedíkov zomrelo, boli otrávené výlučkami z rastliny Kamža, ktorú dôverne poznali iba koníky. Však ani toto nepomohlo. Nad krajinou plakali kvapky rosy ich posledné divadlo, na slávu a veľkosť ríše Lotosového kmeňa, že ešte teraz počuť ich slzavý a srdcervúci plač...

Tento príbeh je venovaný na spomienku všetkým udatným koníkom, pre môjho priateľa Zastera a statočného kráľa Aboa. Nech odpočívajú v pokoji!

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Krasne

(Danka G., 26. 5. 2009 16:29)

V zivote som na internete necitala krajsi text ako tento.