Choď na obsah Choď na menu
 

Siroty

13. 2. 2009

táto poviedka je už dosť stará, ale má v sebe náboj s ktorým sa stotožňujem i po rokoch a stále budem. Predkladám vám ju na možné prečítanie. Dnes by som ju už iste napísal inak, ale aj toto som ja. Aj keď spred asi siedmych rokov....


Siroty

 

                Padal sneh. Krajina sa zaodela do mäkkého povlaku z tuhnúcej vody a na úpätí všetkých vrchov sa pousádzala hmla. Rozlievala sa ako mlieko, všade navôkol. Bola to hmla vrchov. Ich pot  zmiešaný s dychom ... Zavládol úžas nad všetkým. Kto by tou krajinou vtedy prechádzal asi by si povedal -" Toto som ešte nikdy nevidel...", pretože ľudia tak zvyknú vravieť, bez nadsázky, bez ničoho, keď nevedia, čo majú povedať-"Toto som ešte nikdy nevidel...", skrývajú sa za touto vetou, ale prečo? Pretože nedokážu veci pomenovať. Ale ja som šiel touto zemou a zapadával som sa do hmly, keď som už nemohol... tak som zastal a zase som dýchal rozkoš a plnil ňou moje pľúca. Ani neviem koľko bolo hodín, či bol dáky čas...vôbec sa na nič nepamätám. Osobne by som sa asi nedokázal takto prechádzať v meste. Viete ako sa taký človek prechádza v meste? Nie? Vysvetlím Vám to...

Človek v meste iba uteká, i keď kráča akoby pomaly, vo svojom vnútri uteká, tlačí ho tlak zo spoločnosti, uteká do práce, na autobus, uteká k svojej žene, milenke, uteká od seba. V prírode človek kráča... nie uteká.. nie od seba. Ale do seba! Samozrejme iba tí vnímavejší. A tak som kráčal i ja... do seba. Hoci  mi to už v minulosti spôsobovalo nemalé trápenia, pretože sa človek zrazu v sebe zabudne, a nenájde cestu von.

Bola noc, keď som prišiel k dákemu obydliu. Vnútri sa svietilo, videl som prenikať svetlo cez zastreté okná. Dom bol maličký. Spomenul som si ako som v detstve chodil na dovolenky s rodičmi do lesov a vždy, keď som narazil na dáky posed, či horáreň, tak som závidel... Ale čo je to závisť? Dá sa niečím vyjadriť? Či si za ňu môžete niečo kúpiť? Ak áno, ľudia by kupovali len za závisť, tej je neúrekom a nemusí sa k nej ani človek nijako prepracovať ako napríklad k peniazom. Stačí aby urobil len jedno jediné. Narodil sa...

Ale i ja som teraz naozaj závidel obyvateľom tohto domku i všetkým tým, ktorí chodia sedávať na posedy, či horárom ich prácu a ich slobodu. Ich šťastie v osude.    Zaklopal som na dvere. Boli z pevného dreva a vyzerali ako nové, na klopátku bol nápis. "Chvála Ti." Akiste sú to dobrí a zvláštni ľudia, keď človeka už chvália pred tým, než ho poznajú....Vonku sa odrazu spustil ešte väčší víchor, keď mi prišiel otvoriť malý starček, v kožuchu so striebornými vlasmi na hlave. Bez slova ma vpustil dnu, možno bol už na návštevy zvyknutý...- pomyslel som si. Ale hneď som i zapochyboval, pretože v takejto nehostinnej krajine plnej snehu a prázdna asi veľa pútnikov nechodí. Mlčali sme. Na prvý pohľad bol starec zvláštny. Až teraz som si ho pozornejšie všimol. V jeho očiach bol smútok. Ale aký... ukrutný, priam ostrý  a zničujúci, tak silno, že som cítil, že sa jeho vlny prelievajú i na mňa. Bál som sa osmeliť k rozhovoru a sprvu som sa chcel obrátiť a vyjsť od tohto čudného človeka, ale vonku bola mimoriadna zima, tak len predsa môj pud rozumu ma udržal vo vnútri. Ak by ste sa ocitli v tom dome so mnou, žasli by ste. Bol úhľadný, i keď maličký, ale všade bola útulná atmosféra, pri okne stála polička, na všakovaké náradia, v rohu obydlia bola posteľ, vystlaná iba slamou. Podkrovné trámy boli už dosť staré a boli viditeľne nízko ,takže by sa tam musel vyšší človek iste zohnúť. Nevšimol som si, z čoho mal ten dom strechu, ale iste by som sa nezmýlil, keby som povedal, že slama. V kozube praskotal oheň. Jeho pahltné jazyky požierali suché drevo a raždie, ktoré tam mal starec pripravené. Práve sa varila voda a keď zovrela, podivný mužík vstal od starého a nevzhľadného stola aby prihodil do kotlíka za hrsť akýchsi bylín. Dom od nich prekrásne voňal a všetka táto atmosféra starcovho príbytku páchla jedinečnosťou.

"Som rád, že ste ma prichýlili vzácny pane, v túto noc, nemusíte sa báť, so mnou nebudú problémy, iba cestujem za svojou rodinou, no zablúdil som a ktosi mi poradil, že práve tadiaľto vedie skratka..., takže... ale zastihla ma snehová búrka a som Vám veľmi zaviazaný, že ste ma prichýlili."-povedal som už celkom zohriaty a cítil som, že akosi začínam zapadať do tohto prostredia.

" Zablúdili ste, vravíte... a koho ste stretli? Koho ste sa spýtali na cestu? Myslím, že to nebola náhoda, že ste zablúdili až k môjmu domu, nemyslíte ?"-povedal starec a vybral spod ohňa kotlík s čajom. Položil ho na stôl, spod neho vytiahol staré drevené poháre a šuchaním ruky ich začal čistiť. Toto ešte pár krát zopakoval a sadol si. Nalial mi tekutiny a odniekiaľ vytiahol kus sušeného rybacieho mäsa. Prečo ma tento človek takto hostí, prečo? Nevyzerá ani veľmi bohatý, iste má pre i seba málo jedla a mne dáva takúto úctu...

-"Viem, že to nebola náhoda / vravel mi starec a ponúkal ma mäsom a čajom /, že ste tu. Ja neverím v náhodu. Veď som Vás čakal..."

 "Vy mňa... ste ... čakal?"-spýtal som sa rozpačito -"A prečo? Čo si myslíte, čo teraz spravím? Keď ste si boli taký istý, že prídem, tak istotne musíte vedieť, čo sa bude diať..."

-"Oslobodenie..."-starec toto slovo ledva vypustil z úst.

-"Dobre, pozrite, ja si cením, že ste ma dnes prichýlili i pohostili, ale ja nie som lekár, ani mesiáš, takže Vám nemôžem pomôcť, ja som obyčajný človek, ktorý zablúdil... , už tak často... zablúdil."-riekol som smutne a akoby pošepky.      

"Mal som ženu - začal starec, nebol som takýto sám, no jedného večera spadla z oblohy hviezda. Videl som ako horí. Každý človek má na oblohe svoju hviezdu, keď potom jedna spadne, ten človek zomiera. Bola to hviezda mojej ženy. Na tú noc nemôžem zabudnúť.Vždy sa preberiem zo spánku, keď sa mi o tom začne snívať. Veľmi sme sa pohádali. Ona tu už nechcela žiť. Chápete. Toto tu navôkol je samota. Odlúčenie. Ona potrebovala voľnosť..."    "Voľnosť?-prerušil som ho "Veď tu je sloboda, oveľa väčšia voľnosť než kdekoľvek, aspoň si teda myslím" -povedal som starcovi a pil pritom teplý čaj.

"Neskáčte mi do reči, prosím Vás. Nie, ona tu nepociťovala slobodu. Potrebovala kontakt. S ľudmi. Ja som na ľudí dávno zavrhol... Nezdali sa mi prítomní. Ale to je o inom. Chcem sa vrátiť k mojej žene. Ja som svoju ženu preklial, pane..... Ale nebojte sa, Vy tu nie ste na to, aby sa s Vami stalo niečo podobné. Veď ako som Vám povedal- Oslobodenie."

"Prečo ste si tak istý, že Vás no...hmhm, oslobodím? A od čoho vlastne?"

"Odo mňa! Pane! Odo mňa!"

"Moja žena dostala záchvat"-začal zase ten podivný muž "A ja som ju vyliečil, neviem z čoho to dostala ale isté je, že následky sa u nej začali prejavovať . Sprvu som si myslel, že sa to časom stratí, ale ono ju to požieralo, požieralo. Dodnes sa na to pamätám, keď som sa raz vrátil domov z ukladania pascí a svoju ženu som nenašiel doma. Stmievalo sa a tak som sa začal báť. Šiel som ju teda hľadať. Utekal som cez les, konáre mi vrážali do tváre a boril som sa v snehu. Narazil som na jej stopy. Vedel som, kde je. Podľa jej stôp som zistil, že nie je v dobrom stave. Boli rozťahané a nepravidelné. Na niektorých miestach boli v snehu veľké priehlbiny, podľa čoho som usúdil, že tam spadla. Nakoniec som ju našiel. Stála na brehu zamrznutého jazera a spievala. Krásne. Vôkol nej sa hrali vtáci. Bolo to neuveriteľné. Moja žena bola tiež umelcom prírody! Vôbec som to nevedel. Často mi vravela, že by chcela odísť odtiaľto, no keď som ju videl pri tom jazere, nepochopil som, prečo chce odísť. Môže príroda niekoho ničiť? Môže? Do takej miery, že sa jej chce zbaviť?"

"Človek sa pomaly zbavuje prírody, pane. Aj príroda sa iste raz zbaví človeka, som o tom presvedčený."-povedal som starcovi priamo do očí.

" To sa už stáva, príroda sa mstí a my sa stále tvárime ako najnevinnejšie tvory!V tom máte pravdu, ale čo moja žena? Čo ona mala s tým spoločné? Nikdy som ju takú nevidel, začala sa meniť, vedela ovplyvňovať priebeh počasia, niekde som o tom čítal, že starí druidi..."

"Starí druidi boli synmi prírody ako Matky, pane"-zastavil som jeho rozprávanie. "Nikto nemôže ovplyvniť priebeh počasia, len Príroda, ak sa rovnováha kruhu v ktorom toto všetko je,naruší, vznikne zlom ako zemetrasenie, či povodeň, ale ovládať počasie dokáže iba jediná vec. Ona, Matka. V starých kronikách ju volajú i Bohyňa, Matka Zem. Panuje mnoho povestí ako sa prechádza lesmi za úsvitu a vydychuje všade vzduch, tam vôkol nej je život i v zime, keď všetko akoby spí, ale žije, kvôli nej. A Vaša žena sa dosiaľ nevrátila?"

Starý muž neodpovedal. Podoprel si ruky a odišiel od stola. Prechádzal sa po izbe a začal gestikulovať.Niečo ho ťažilo, správal sa podivne, začal byť tichší a tichší až napokon omdlel a zrútil sa na zem. Rýchlo som vstal a dal mu napiť čaju. To ho trochu osviežilo a krv sa mu vohnala do tváre. Bol ako starý strom, ktorého kôra je poznačená storočiami, vojnami, osudmi a po jeho konároch sa tisíc krát preháňala tma so svetlom. Bol úžasný. Jeho tvár bola pevná, foremná, stará a oddaná. Bol milosť. Láska a čistota. Spojenie nebies do jedného celku. Ako tvár novorodenca, ktorá je čistá, ktorá je bez chýb. Panenská. Bol taký jedinečný, že mi pripadal akoby pohltil všetko dobro sveta a dával ho ľudom zadarmo. Taký bol! Taký! Keď sa pomaly prebral, sadol si na dlážku a skúšal hovoriť,no slová sa mu zasekávali na jazyku.Vyzeral ospalo, vravel niečo ako...

" Tam je jej domov, ...ona... ona je vo mne, bez nej zomriem, nech robím čo len chcem, nemôžem sa zbaviť viny, pri bohoch, nemôžem..."

 Videl som, že muž prežíva krízu a vyšiel som von. Nechal som ho tak a ešte keď som zatváral dvere počul som z jeho úst  tie isté slová. Konečne čerstvý vzduch! Naplnil som si pľúca takmer na prasknutie.Prudký svit mesiaca ma doslova oslepil. Povetrie bolo preťažené hmlou a  chladom. Mal som pocit, že čoskoro spadne nebo. Muselo v ňom byť, tam hore, veľa snehu a ľadu. Aj som sa bál či nebesia udržia takú ťarchu. A stromy akosi čudne šumeli. Tak ticho, ticho...ticho. Ako keď ste už ospalí a tma Vás ťaží na očiach pri pokraji sna. Hranici zúfalstva a strachu pred niečím, čo nemôžete ovplyvniť. Les plakal. Jeho stony boli horúcejšie ako láva a ťažšie než všetka zlosť sveta. Vravel ku mne,keď plakal listy z jeho drevených tiel. Akoby nimi zakrýval svoj vlastný hrob...

"Bohovia, kde ste? Prečo dopustíte aby drevené ruky Matky zeme plakali? Jej drevené ruky-stromy!"

 Sneh husto šľahal do tváre a ani by som starca neuvidel, keby sa ku mne nepriblížil. Už bol zase ten svoj, starý pohľadný bojovník. Nič nevravel, len ruky mal voľne pohodené pozdĺž tela a šiel dopredu. Nasledoval som ho. Nevedel som, či robím dobre, pretože som sa začínal báť toho chladu, ktorý mi sadal na telo a ktoré pomaly tuhlo. Lenže šli sme ďalej. Naše dialógy zanikli. Obaja sme počúvali iba šum lesa a švihot ľadových vločiek, keď preleteli vzduchom. Starček sa mi zrazu pozrel do očí a povedal jeho posledné slová...

" Neprišiel som sem s Vami aby som Vám ukázal les. Ale na stretnutie s Ňou. Mojou ženou. Ona nás vidí a pláva tu všade. Tieto vločky sú jej oči, vidí nás a ten ťažký vzduch, to sú výpary z jej sĺz. Už skoro sa všetko skončí, už skoro milý pane. Som rád, že som Vás spoznal, ste vidiaci, vidíte v teple domu i v studenej hmle. Málo ľudí dokáže odpustiť snehu, že mu zachádza za nechty... ,málo ľudí dokáže prechádzať snehovými vločkami a každú stihnúť pobozkať, och, ako málo je takých!!!"

Prestalo fúkať, sneh z oblohy zmizol a jasné mesačné lúče sa odrážali od zasnežených stromov do našich očí. Luna bola vysoko a zjasnievala. Na jazere sa čosi pohlo, bola to časť ľadu, ktorá sa k nám približovala a jasnejšie a jasnejšia na nás svietila. Vlny vôkol nej špliechali a menili sa na ľadové stužky. Voda sa vo svojom pohybe zastavila. Stromy prestali šumieť i rásť. Cítil som spomalenie môjho srdca a starec bol ako kus kameňa. Nehýbal sa. Všetko si zastalo. Pred čím? Kde som to?

V kronikách ju opisovali mnohorako. Ako ženu s dlhými zlatými vlasmi, s krásnou tvárou, žiarivým pohľadom. V tej chvíli som vedel, že je koniec. Prišlo vykúpenie, oslobodenie. Prišla Ona. Magna Mater, Matka Bohyňa, Pramatka a Prapodstata všetkého, celého vesmíru. Konaní, osudov, myslenia, životov. Narodenie a smrť, láska a nenávisť. Boj i mier. To bola Ona. Zosobnená,celistvá, jediná.     V tú jednu chvíľu som všetko pochopil. Netreba slov, len myšlienok. Blížila sa. Bola to len žiara, čisté teplé svetlo, ruky, oči vo vzduchu, bola všade, rozplývala sa ako duch, vznášala sa nad zemou a cítil som ako mi slabne srdce...

"Vám ľudia, Vám som dala svoje lono. Narodili ste sa zo mňa a umierali vo mne. Do mojich útrob ste sa pochovávali, zo mňa ste jedli chlieb a pili vodu. Časy sú skončené, pretože nový čas už nie je. Zakázala som si ho. Nedám Vám nový čas. Niet ochrany pre Vaše skutky! Časom ste sa zbavili veľkej záťaže vo Vašom rozmachu, ničili ste moje lesy, otravovali vodu, moju krv,ktorou boli napustené moje rieky! Zničili ste môj dych, ktorý Vy nazývate vzduchom. Je otrávený! Zabíjali ste každý život, lebo ten Váš bol prednejší! Ale ja som nikdy neuhla z  mojej cesty. Vždy som bola s Vami a i keď sa mi krv zo žíl vyliala a zaplavila Vaše polia, vždy to bolo na osoh, pretože ja chyby nerobím. Kúpali ste sa v mojej krvi a pili ju, ale len preto, že ste ju potrebovali k životu. Ale nedokázali ste nechať v nej žiť i iných! Zväzovali ste si sami Váš vlastný život. Nemilosrdné tvory...!"

-boli to prvé i posledné slová Matky...

Moje srdce mi slablo a ja som cítil tlkot Prírody vôkol seba, nebol som to už ja, ale niečo iné. Stával som sa Ňou. Ona tam stála a bola hmlistá, neforemná, len duch, ale bola všade. Starca som už nevidel. Dodnes som sa nedozvedel, prečo a hlavne ako v tú ľadovú noc zmizol a čo sa s ním napokon stalo.Sneh mi podrýval svedomie a ľad mi ako šíp vnikal do tela.Videl som ju pred sebou ako rozpráva ako hmla z jej úst uniká a mení sa na ľadové kvapôčky, ktoré tajú a menia sa na slzy. Ona rozprávala i plakala zároveň. Vtedy som pochopil, čo mi starec vravel. Ja som ho skutočne oslobodil, pretože som uveril a uvidel prapodstatu, v ktorú nik neveril, Matku Bohyňu, Matku Zem. Rozpametával som sa ako sme sa s tým mužom zhovárali o tom, že príroda nemôže ujsť od človeka, ale človek od nej áno. Ale.. veď, človek už dávno utiekol od prírody. Možno sa ešte chcel vrátiť, ale už to nebol on. Už to bol iný, rýchly človek, ktorý akoby sa ani nesnažil spomaliť tep svojho srdca a konania a stále rýchlejšie a rýchlejšie sa vzdaľoval od nej a hlavne i od seba! Bol to nový človek, nie syn prírody, ale syn utrpenia a plaču! Už nie sme synmi a dcérami Matky Zeme, ale jej sirotami! Beznádejné je naše úsilie o dosiahnutie materstva! Sme odvrhnutí... Nechcení! A dieťa bez matky zahynie... Oslobodenie prišlo. Vo forme viery v Matku, pretože ja som ešte veril, ale už málo na Zemi veril tiež. Veľmi málo. A starec potreboval, aby našiel dôkaz, že i niekto iný verí a plače a cíti a narieka tak ako on. Pochopil som prečo jeho žena Matka utiekla od ľudí. Ale starec sa mýlil. Vravel, že jeho žena chce ísť k ľuďom, nechce samotu, tak musí odísť. Lenže ísť k ľudom, niekedy neznamená ísť fyzicky, ale i duchovne. Matka sa chcela priblížiť k svojim deťom, pretože v tom videla poslednú nádej na záchranu. Chcela s nimi zase splynúť ako pred mnohými vekmi, keď človek a príroda boli jeden celok. Chcela byť s ľudmi v ich myšlienkach, ale ostávala i nadaľej sama.Túžila po spojení človeka a stromu... A to aj doteraz, keď som ju uvidel a počul jej slová...

Odišla. A s ňou i nádej, aj život. Jej ľadové slzy sa už nezmenia na život v nás. Jej dych už nezahalí vrcholce hôr do oparu.Všetko stíchlo, všetko. Vtáci zmizli, zo svojich hniezd, pretože si ich nemali na čom stavať, stromy neboli. Och, stromy, tie drevené a živé ruky! Zomreli ste a s Vami i časť mňa! Hory a nížiny, sa prepadli  do výšin, tam, kde my ľudskí jedinci nikdy neprídeme. Pretože tam, kde je teraz Matka, človek nemá prístup.Človek by mal hľadať stále, ale túži vlastne hľadať v sebe časť alebo všetku zabudnutú a stratenú prírodu?! Je v ňom ešte ten kúsok divosti,?Nenahradila všetko iba pohodlnosť a rýchlosť? Príroda odišla od človeka a s tým človek nerátal. Zostal sám so svojou smrťou! Odišla a tak som zostal sám. Starec sa tiež stratil a ja som sa chcel vrátiť do jeho domu, lenže už tu nič nebolo, dom bol z dreva, a drevo bolo z Matky. Nič tu nebolo, iba ja. Stál som sám na poslednom kúsku svojich slaných a blenovitých sĺz a díval sa do neznáma, vietor mi fúkal do tváre a v diaľke som počul plač. Zvuky, vzdialená hudba, dupot kopýt, rev koní, apokapypsa... Jazdci apokalypsy? Nie boli to len ľudské duše, ktoré sa nezmierili so svojím osudom a bolo im večne súdené tápať v priestore. A bolo ich veľa. A kde sú tí, ktorí sa zmierili? Tam, i tam aj tu, niekde sú schovaní a hľadajú, hľadajú Matku Zem, ktorá už nerodí živé deti, ktorá sa už nezvíja v kŕčoch bolesti, v agónii zúfalstva. A je tak dobre. Utrpenie skončilo. Stali sme sa siroty. Bez otca, bez Matky. Prežijeme?

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Krása, pokora, vďaka...

(Janka M, 18. 2. 2009 12:19)

s božskou láskou precítené a napísané...v božskom tichu prečítané a uznané...všetko by zapadlo v nič, keby to nezachovávala ruka Všemohúceho a jeho bytostí...VĎAKA VÁM

Zážitok

(Božka, 15. 2. 2009 10:46)

z tejto poviedky je naozaj hlboký. Mám podobný pocit - ako sirota bez Otca, Ducha. Matku Prírodu si ešte trochu pamätáme, ale ak sa chceme niečo pravdivé dozvedieť o svojom Otcovi, dá to veľkú námahu. Niekedy treba ísť tisíce rokov do minulosti a veľmi, veľmi hlboko do svojho vnútra. V Jeho diele Ho už spoznať nedokážeme, sme hluchí, slepí, ale aj inteligentní a rozumní tam, kde máme byť milujúci a veriaci.

Siroty...

(Maria 1, 13. 2. 2009 13:33)

veľmi príjemné čítanie, Peťulo :)
zajtra pôjdem opäť do lona Matky Prírody - na Železnú...