Choď na obsah Choď na menu
 

Posunutie

14. 11. 2008

Posunutie

 

Les vzdychal mocným pokrikom a mraky nad ním vytvárali belasú svätožiaru, akoby ho mali chrániť pred neviditeľným nepriateľom. Bolo po búrke. Vlhkosť vzdušných pórov zapadala do priestoru medzi stromy a všade navôkol bola krásna opereta zvučných pokladov znejúca v šeleste starých dubov ako posledná labutia pieseň. Nad lesom krúžili kŕdle vtákov vyplašených prudkým lejakom, hľadajúc svoje spadnuté hniezda. Obloha sa už menila a zaspávala v tiesnivej agónii nemého odpočinku. Pôda bola rozbahnená a plody stromov, halúzky, bukvice, žalude do nej brázdili svoje ryhy ako do masla a s nesmiernou ľahkosťou elegentne pri páde svišťali, sem-tam sa niektoré zachytili okolitých konárov, ktoré im bránili v ceste. Nad korunami stromov sa vznášala hmla... Les odpočíval a potil sa. Vtáci sa upokojili a zvieratá si zasadli k pohostinnému tichu v ich tôňach. Už sa nebáli, voda bola ich záchrana, voda je život z nebies, tak tomu iste i verili.

Do blata sa ponorila čiasi noha, tak hlboko, že sa takmer nedala vytiahnuť späť. Pôda pod ním stenala a vydávala chrastavé zvuky, akoby nechcela prepustiť  náhodného čierneho pasažiera na prechádzke. Nebol to však nikto z davu.  Žiaden človek hromadného výskytu. Nebol takmer nikým... Ale napriek všetkému, ostal človekom... Zdobil si svoj život pobehovaním po pláňach stratených spomienok, ktoré ho už od mladosti ťažili. Mal zlé detstvo, neustále sa mu všetko vyčítalo, on chcel konať po svojom, ale vždy bol prinútený konať podľa šablóny spoločnosti. Podľa osnovy vopred označenej, podchytenej, a nesprávne napísanej. Žiaľ, myslel a vedel to len on, ostatní i keď mali niektorí štyri oči, spolu s okuliarmi, boli slepí. Nevedel sa s tým zmieriť a šiel hľadať nie odpovede, ale otázky... Ticho celého lesa prehlušovali iba jeho plané vzdychy, keď spotený prechádzal akousi pahorkatinou a pot mu zalieval oči. Našiel cestu a stúpal ešte vyššie, zdalo sa mu však, že tento les je čímsi zvláštny. Nespozoroval to síce hneď, ale tušil to, a nechcel tomu veriť. Bál sa slobodného premýšľania a úsudku jednotlivca. V spoločnosti rozhodovali iní a jemu to tak vyhovovalo. Do očí sa mu neposlušne zasadzovali konáriky zo šípových ruží, ktoré ho svojimi tŕňmi bodali priamo do tváre, až sa mu zazdalo, že k nemu hovoria. To už si bol takmer istý, že tento les, nie je taký ako ho poznal predtým. Nie je reálny. Snáď si ho niekto z dlhej chvíle vymyslel a podstrčil mu ho ako atrapu za skutočný. Bol v rozpakoch. Odhrnul si záves tŕňov spomedzi očí a uvidel, že medzi ním a nebom, je len zlomok času na dotknutie... Priam sa dotýkal raja, pripravený zaklopať na nebeskú bránu svojimi slzami. Niekde čítal, že ak nebo začne padať dolu, je to koniec sveta, teraz si na to spomenul... Preboha, už jasne videl jeho mraky a ich dych ho začal ovievať, mali tváre, cerili na neho zuby a vypúšťali z úst inoväť. Začarovaný, skutočne začarovaný, pomyslel si a kráčal stále viac upadajúc do tichej modlitby  jeho vlastnej duše. Nebol tu nikto. Mal pocit, akoby na svete bol iba on, spolu s miliónmi duší v každom jeho vlase, časti tela, vzdychu, pohybe... Ostal len on sám so svojím padajúcim nebom a mrakmi pľujúcimi inoväť. Útek, len to mi pomôže...- šeptal si jeho duch a nohy už začali vykonávať rozkazy, pomaly sa obrátil, akoby chcel urobiť otočku, však... nerozumel, stále nevedel, čo sa to deje... Práve v tomto okamihu jeho telom prechádzala  priehľadná, akoby tancujúca aura, v ktorej sa krútil a bol pohadzovaný do všetkých komôr jeho vlastného srdca. Aura bola zložená z útržkov jeho detstva, predstáv, túžob i pomyslenej fantázie. Videl seba v rôznych situáciách. Niektoré už predtým zažil ako malý chlapec, iné sa mu objavili v mysli zahalené tyrkysovou farbou, niektoré boli iba bielo-čierne. Nevedel, čo znamenajú tieto výjavy a hoci na nič nemyslel, predsa len jeho mozog ovládla myšlienka, myšlienka dietaťa. Od tohto okamihu si začal všímať vecí, ktoré boli predtým pre neho starou všednosťou, však nevedel, že to je len začiatok jeho premeny a hlavne posunu... Od tejto chvíle akoby sa i nebo posunulo bližšie k zemi.  Všetko zmizlo, obrátilo sa a... pršalo.

                 Pršalo rýchlo, akoby kvapky súťažili, ktorá spraví do zeme najväčší kráter a ktorá pokropí viac sucha. Ale s kvapkami padali i oči, boli to oči slepé, obrátené dozadu, takže ich farba nebola vôbec vidieť, pozbieral si ich pár do vrecka, ale roztápali sa. Boli z ľadu, ľadové oči... Pritom však ľudské... Vedel to, a nič ho nemohlo zviesť z jeho cesty. Objavil krátery, ktoré urobili do zeme a zistil, že všetky sa pozerajú len na neho, už neboli slepé, bezfarebné, dokazovali si život  žmurkaním a pozerali sa na neho, len na neho. To už nevydržal a utekal, utekal preč od očí, od pichľavých šípových krov, i smiešnych halúzok, utekal a nevedel kam. Hnal ho pud. Obracal sa v behu, či nemá spoločnosť, ale studené oči stíchli. Už nepadali, len sa kolísali na vzduchu, poletovali ako pierka, ľahúčko a ladne.

                Svoj účel splnili. Nahnali do mozgu človeka strach z niečoho, čo predtým nepoznal, čo mu bolo zakazované a čo ani nevedel, že existuje. Abstrakcia. Odklon od reality, pojem, hraničiaci s fantáziou. Vlúdili do tej unikajúcej bytosti nádej. Nádej, že nie je všetko, presne také ako má byť, že namiesto kvapiek vody, môže pršať dážď očí, a on sa s tým nevedel zmieriť. Svet je príliš veľký na to, aby sa v ňom mohli odohrávať priveľmi reálne pojmy...  Bál sa, pretože bol príliš úzky, mal tenkú cestu, v ktorej sa bál výmoľov, očakával iba rovný asfalt. Tie oči mu nahnali strach. Zákerný, tichý strach, ktorý on chcel, ale ešte naň nebol pripravený.

              Zrazu si človek spomenul. Veď to bol jeho sen...  Sníval sa mu keď bol malý, vtedy sa bál i prehovoriť, bál sa pohnúť, všade cítil pohľad tých očí. Nahmatal  rukou do vrecka, chcel sa pozrieť na dôkaz svojho sna, chcel si prezrieť tie oči, čo pozbieral, ale neboli tam, mal len mokré vrecko. Svet sa s ním rozkrútil, a on sa nevedel zastaviť, čakal na aké dejstvo padne gulička tejto rulety. Stál, a nehýbal sa. Prechádzala ním znova priehľadná aura s kúskami jeho detstva.  Teraz už videl všetko triezvo, farebne. Vždy si prial mať farebné sny. Práve sa mu to splnilo. Vykročil, potápajúc svoje končatiny do hmly v močiari, ktorý ho zatiaľ stihol obklopiť a... - kúsok netopiera mu pristál na brade. Kúsok... Nebol to celý netopier, chýbala mu pravá nožička, pol tela a trochu mal pokrčenú kožu s blanami. Zúbky mal skoro vypadnuté,  bol zázrak, že žije.  Zaplietol sa mu do vlasov a človek sa ho snažil strhnúť dole, pošliapať ho. Netopier sa však rýchlo  vzniesol do výšky a povedal -

                                      "Vy ľudia ste takí nízki v svojich činoch, že i raneného tvora nenecháte dodýchať, miesto, aby ste sa spytovali seba, prečo je ranený, čo sa mu stalo, hneď sa ho snažíte zabiť, aby ste sa uchránili pred vlastným svedomím, ktoré si potom sami spytujete, po zabití každého takéhoto tvora. Ak je to starostlivosť o seba, ste príliš sebeckí, a ak je to ľahostajnosť voči sebe, ste príliš starostliví k iným, keď ich chcete rýchlo zabiť... "            Netopier sa zmenil na normálneho, teraz už bol v celku a odletel. Zanechal za sebou iba šuchot jeho blanitých krídel. Človek zahanbený, že mu také malé zvieratko povedalo obraz jeho knihy svedomia, zvážnel... A opäť si spomenul na svoju mladosť, keď bol ešte študent a chodil sa pozerať do zoologickej záhrady , spomenul si, že sa mu toto stalo. Vtedy sa mu skutočne netopier zaplietol do vlasov a on, namiesto aby sa ho snažil vyslobodiť, zbesilo si udieral po hlave, až netopiera zabil a seba poodieral tiež. Stačilo urobiť premyslený pohyb a obaja by vyviazli bez následkov. Zrazu si uvedomil, že stojí na ceste. Na ceste s veľkým C. Začínal si súvislosti s očami a netopierom dávať dokopy a pomaly prichádzal záhade v tomto tajomnom lese na koreň.               Uvedomil si, že je v hĺbke svojho vlastného vedomia a tento les, to je len vízia.  Les tvoril iba prostredie. Len ho obklopuje. Podstatou je jeho duch a svedomie vtesnané do celku.  Keď by chcel lietať, akiste by mohol, mohol si primyslieť krídla a uletieť preč... Ale kam? Vedel, že je tu sám, a pred sebou utiecť nemôže. Musí len vyhrať súboj s očami a netopiermi, ktoré padajú a usmievajú sa na neho z konárov stromov. Ale ani stromy neboli obyčajné, tiež tu mali svoj zmysel. Boli to tienidlá času. Vyzerali síce ako obyčajné dreviny, ale vnútri mali chod svojho života závislý od názorov, nálady a premien človeka. Boli na neho napojené a vedeli to. Správali sa k nemu tak, ako on k nim. Nijako. Ak by sa dokázal tešiť z ich krás, aj oni by boli k nemu priateľskejšie, a teraz by sa v tomto lese tak nebál. Stromy boli apatické. Veľké. A ľudia sa vždy boja veľkých vecí, mohli by ich ohroziť. Tak ich radšej spília a z ich útrob vyrobia malé veci, ktoré ani nepotrebujú a honosia sa nimi. Aké úbohé!

      Človek. To slovo naháňajúce strach sebe, iným, i okoliu. Nevyspitateľná nálož pozostatkov skutočnej ľudskosti, na ktorej odistenie je vždy treba aspoň trochu rozumu a citu. Ak ju nemáte, zbytočne to budete skúšať. Neuspejete. Bomba nevybuchne v dokonalý život. Ostane len celý čas zarytá predkom v zemi a v akomsi stereotype, na sebe znášať dažde slepých očí a polovičky rozprávajúcich netopierov.

      Stromy sa na konci cesty zužovali a prechádzali v menší porast. V diaľke boli vidieť oblaky pary, žiadne vrchy naokolo, nič - iba Nič... Bol čas, aby les vyzradil ďaľšie tajomstvo.

Náš človek bol zúfalý, poznačený a znechutený. Nevyznal sa v sebe. Prišiel k ohrade. Pôvodne tam bola škôlka pre malé stromčeky, ktoré sa tam chránili pred zverou a potom sa vysadzovali do okolia. Teraz bolo za ohradou počuť lozenie, smiech, tlieskanie a plač. Boli tam ľudia. Stromčeky už dávno spálili, pretože ich už nehrialo vlastné vnútorné teplo.Stratili ho, tak pálili stromčeky... Boli studení, však žili. Ľudia sa chovali ako malé deti. Liezli po štyroch, odstrkovali sa, brali si jeden od druhého svoje drevené hračky, ktoré si vyrobili, vo svojich predstavách. Bili sa a ťahali za vlasy. Zrazu k nemu prehovoril plot, ale človek si toho nevšimol. Opájal sa nevídaným divadlom, kde nebolo určené, kto je herec a kto skutočnosť. Ale nikto nebol herec. Bola by to pre nich priľahká úloha. Bola to skutočnosť! Keď sa mu plot prihovoril druhý krát, človek sa už nezľakol. Uvedomil si, že už nie je tým, čím bol. Už verí vo všetko! Keď mohli oči a netopier rozprávať - môže i plot - pomyslel si a počúval ...

"Títo ľudia - vraví plot - sú telesne zrelí a plne vyvinutí dospelí jedinci Vášho rodu, ale chýbali im vlastnosti. Cnosti, ktoré musia mať ľudia v ich veku a v morálnej sile. Keďže ich nemali stali sa znova deťmi a žijú takto svoje životy už dlho. Niektorí i šiesty krát. Deti sú úprimné a oddané, málokedy klamú, a nepretvarujú sa. Tieto vlastnosti dospelí jedinci nemali a preto, aby mohli žiť plnohodnotný život,  musia ich nájsť. Začať odznovu svoj posun. Takýchto ohrád ako je táto, je všade veľa. Len sa nevie, kde a koľko ľudí  je tam zatvorených. Odhaduje sa , že asi štyri miliardy. " Povedal plot vedecky a veľmi vážne a pritom sa mu posunuli očká drôtu uznanlivo do strán. " Nevieš ešte, že celá Vaša planéta je len škôlka, kde sa dospelí bijú o hračky, štípu sa a klamú? Preto sme spravili tieto škôlky. Oni o sebe nevedia, ale prostredie ich to učí  ako prispieť do svojho koláča pár hrozienkami z vlastnej úrody."           Plot dohovoril a odmlčal sa. Človek spotený, zablatený, videl, že je toho treba mnoho zmeniť. Naučil sa rozumieť i iným.  Vidieť iných v sebe. Nerozhodovalo, či to bol človek alebo netopier. Podstatou je, že si rozumeli a znášali sa. Nebili sa o hračky...

Spoznal podstatu. Chápal veci inak, než predtým. Videl lásku, rodiacu ženu, striekať vodu z kameňa a lesy na púšti. Po prvý krát v živote sa pozrel na Slnko, a nepálili ho oči... Jeho fantázia a vedomie sa rozšírilo. Už nepotreboval úzku cestu, odrazu videl viac. Začínal poznávať šťastie...     

Išiel ďaľej a prišiel k priepasti. Dolu nevidel, ani sa nesnažil, od malička mal strach z výšok. Vystúpil na vrchol kopca, ktorý sa na okraji lesa rozprestieral. Nevedel, kde má ísť a tak si hľadal cestu. Odrazu uvidel mnoho takýchto vrchov popri sebe... a na každom stál... človek. Rozdiel bol len v tom, že on stál najďaľej, ostatní sa čneli na svojich kopcoch za ním, niektorí boli takí maličkí ako zrnko piesku, ale rozoznával ich siluety. Boli ich milióny...kopcov... a na každom človek. Približovali sa. Jedni rýchlejšie, iné ostávali stáť, sem-tam niektorý človek zmizol a na jeho miesto nastúpil iný.  Prišiel k cieľu. K sebe samému. Začali v ňom rásť iní! Tu nahliadol do  skutočných a hlbinných hodnôt  významu a pojmu - Život.

Konečne pochopil les, pochopil, padajúce oči, polovičku netopiera i starý plot. Nič nie je náhoda. Títo ľudia... to sú obyčajní ľudia ako ja a postupujú vpred. Len od nich záleží, ako rýchlo budú napredovať so svojím kopcom. Keď necítia vôňu ruží, keď ich nehreje vlastná láska, keď im srdce bije iba z povinnosti - zaostávajú. Každý pozitívny krok, každá získaná múdrosť sa odráža na ich posune vpred. Zostať stáť znamená smrť. Nie fyzickú, ale horšiu, duchovnú! Nik z nich nevie, do akej diaľky na svojom vrchu príde, nemusí to byť čo najďalej, ale musí to byť ďaleko...  Pochopil, že najmä tí, ktorí vo svojom vlastnom vedomí, stojaci na úzkych cestách, prežívajú ich vlastný posun každý deň, v ich skutočnom a najhlbšom duchovne sa naopak - veľmi vzďaľujú. Od seba i od iných...

     Toto nebol les, to som bol ja a moja púť, ktorá mi naznačila, že ostať stáť, znamená - zabudnúť... Na tlkot svojho srdca. Je to priveľmi ľahké. Človek sa musí veľa učiť, aby poomietal pavučiny z jeho osudu a polial ho čerstvou vodou. Veď niekedy i bezmocnosť je učiteľkou múdrosti... Povedal toto človek a pod sebou ucítil silný záchvev, akoby sa ... akoby sa jeho kopec triasol a ... posúval sa  VPRED...

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.