Choď na obsah Choď na menu
 

Váh...

14. 11. 2008

Váh...

 

Najprv pomaličky ako vánok..Potom rýchlejšie a... pozri!Už naberáš i víry, bubnuješ o vzduch a napreduješ...Si silnejšia, búrlivejšia, rýchlejšia, väčšia, svetlejšia, každým dňom viac nesmrteľná! Podobáš sa Slnku, Mesačnému meteoru ...Aj hviezdnatá rosa z rána do Teba zahryzla ... Si krstiteľka šumov! Žehnáš každú komoru srdca posvätným šepotom! Tak zase...Opäť tu stojím a pohľad krútim vo víroch...Dnes máš rýchlu vodu..Ponáhľaš sa od zimy za jarou?...Obloha sa krvaví nafarbeným karmínom a Slnko si schovalo tvár na zajtra.. Moje nohy vyhĺbili jamky, do ktorých tenučkým prúdikom vždy vtečieš a tak sa spojíme... Vie, že ju milujem a šepká mi milenecké verše po objatí...Dvíham hlavu a pľúca plním orosenými bozkami...V diaľke cítim vôňu rýb a vody..V rieke voda vždy vonia. Psi začali brechať, vtáci utíchli...Už nie je nič, pretože som pri Všetkom!...Som s ňou...Stojím pri jej rukách, ktoré majú desaťtisíce prstov a na každej je jeden ľudský osud...Prečo tečie? Spýtam sa... Rieka? Počúvaš ma? Alebo si zase tak zaneprázdnená tokom, že nemáš čas zastaviť? Chcela by zastať, ale nemôže...Vtáci lietajú a spievajú, psi sú verní a brechajú, stromy hovoria i voňajú a - rieka? Rieka tečie a všetko ostatné je tajomstvo...Raz vystúpila z koryta, ale opäť sa vrátila späť...Urobila to preto, že chcela ísť medzi ľudí, no tí ju zahnali so slovami -"Choď preč! My Ťa nepotrebujeme, vystačíme si aj sami".. Rieka zosmutnela a zakalila sa..Och akí sú tí ľudia zlí..Málo voňajú...A tak pomaly tečú. Chcela ísť dole, pod zem, spýtať sa podzemnej vody prečo ona netečie...No i tam nebolo miesta...Túžila ísť späť, ku prameňu, ale bol priúzky, nezmestila sa do neho... Odrazu sa rieka sa zdvihla, víry na hladine odrážali svetielka svätojánskych mušiek, ktoré sa utopili pre kúsok kvapky...Stúpala k nebu... a vtedy prvý krát pršalo...Tam ju Bohovia premenili na paru a vytvorili oblaky...Doteraz sa i oblakmi volajú, hoci majú všakovaké tvary...A potom? Potom sa rieka pomaličky, veľmi pomaly... nakvapkala na ľudí... Napršala na nich, na ich domy, polia, lesy a  pobozkala ich jej kvapkami...Tak takto sa teda bozkávajú rieky...A splnil sa jej odveký sen...Byť súčasťou všetkého...Vtedy vsiakla do zeme a podzemná voda ju prijala, ale po čase zosmutnela, pretože chcela k niečomu spieť, už nie byť súčasťou, lebo pochopila, že byť súčasťou znamená raz zomrieť...Odkliať sa od života..Preto tečie..Tečie od mála k veľkému - ako život ako láska. Vleje sa do mora a vtedy sa jej splnia obidve želania. Je súčasťou a dospela do lásky..Pretože rieka vždy speje do lásky, len ľudia spejú od nej... Je nesmrteľná, pretože ak sa vyparí, bude v nebi a keď vsiakne do zeme, pomiluje sa s podzemnou vodou a ak ju vypijú zvieratá, dá život... Už je noc, na oblohe je atrament a závitnice vírov na  hladine, zmizli..Posledné odlesky zamatových ilúzií odišli za horizont...Zajtra? Áno, prídem zase..Veď už mám všetko, keď som s Tebou, už môžem čakať len na smrť...Tak zajtra, zase vyjdem zo svojho tela a budem tiecť a spieť... Alebo Ťa aspoň napodobním...

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.